Vedel som, že Duško Polakovič si svoju pracovňu zamyká. Dokonca aj pred svojimi najbližšími. Pravdepodobne chce takto uchrániť najväčšie cnosti a necnosti slovenskej grafiky, ktoré sa zvláštnymi cestami ocitávajú v nových a prekvapivých kombináciach v jeho grafických listoch. Mne sa vojsť do jeho ateliéru podarilo.
V Duškovej grafickej tvorbe (nesmiem zabudnúť spomenúť jeho mnohostrannosť – nevenuje sa len grafike, ale aj maluje) nájdeme nasledovné: bohatú imagináciu, precíznu kresbu, istotu v ovládaní výrazových prostriedkov, zmysel pre skratku, ale aj pre skomplikovanie všetkého. Niekedy dominuje v jednom diele jedna idea, zväčša však na jeden grafický list dokáže nakresliť toľkých, že sa tam nemôžu všetci ani pomestiť. Z niektorých jeho grafických listov mám pocit, ako by to boli denníky, do ktorých zapisuje každú chvíľu nové príbehy. A nám neostáva nič iné, len postupne hľadať nové a nové pointy, inotaje a symboly. A to všetko je zasadené do reálneho sveta v nereálnych súvislostiach, prípadne do reálnych súvislostí v nereálnom svete. Je jedným z nemnohých autorov, ktorí podľa niektorých objavujú podstatu umenia ako hry, podľa iných ho presne tým istým znesväcujú. Jeho paradoxy nemajú ďaleko ku paradoxom grotesknosti, dokáže aj meniť rokmi a stáročiami zakódované hodnoty. Dokáže dokonca prepisovať históriu, ovplyvňovať ľudské osudy, vytvárať nové živočíšne druhy, meniť tvár krajiny či mesta.
Pokiaľ ide o Polakovičovu poetiku, on sám ju definoval asi takto:
Postupom času sa na každého autora nabaľuje množstvo vplyvov, či to chce alebo nechce. Som presvedčený, že nie je dôležité či ide o vplyv napríklad Albína Brunovského, Andy Warhola, obrázkov zo zahraničných časopisov, alebo, povedzme, alkoholu. Podľa mňa je dôležité nájsť si svoju rovnováhu, akési modus vivendi, medzi tým vlastným a ostatnými najrozličnejšími vplyvmi. Ale najpodstatnejšie je, aby mal autor čo povedať. Ináč vplyv-nevplyv, všetko je márnosť.
Výtvarník Dušan Polakovič má ešte jednu výnimočnú vlastnosť - dokáže sa usmiať aj sám nad sebou a to tak aj vtedy, keď už ostatní zvážnievajú a začínajú sa brať úplne vážne. A nechápu, že je to začiatok ich konca.
