April 22, 2012

LEGENDY 60


Českí muzikanti Petr Kaplan a Pavel Sedláčk začali šíriť (niekedy v 60-tich rokoch) výraz Big Beat, ktorý mal byť neutrálnym synonymom k americky voňajúcemu Rock´n´Rollu. Protikomunistický zahmlievajuci ťah však neskôr, v časopise Melodie, zavrhli. Bolo však už neskoro - dodnes je z neho BIGBÍT. Fungoval, funguje a určite na večné časy bude fungovať aj na Slovensku naďalej.

Fotografie sú z koncertu Legendy 60 (Bratislava, PKO, 22. 04. 2008), ktorý bol súčasťou projektu SLOVENSKÝ BIGBÍT (jeho záznam je na dvd, ktorý obsahuje rovnomenná kniha).

GUITAR BOYS

RADIM HLADÍK, PETR JANDA A FEDOR FREŠO

PECI UHERČÍK

MARIÁN BEDNÁR

JURAJ EPERJEŠI

JANKO LEHOTSKÝ

ĽUBO KYSLÍK STANKOVSKÝ

THE BUTTONS

JOŽO BARRY BARINA

THE GENTLEMEN

DODO ŠOŠOKA

THE BLUES FIVE

JULO EBERS

LACO LUČENIC

PAVOL HAMMEL

MEKY ŽBIRKA

COLLEGIUM MUSICUM

FERO GRIGLÁK A MARIÁN VARGA

April 16, 2012

DUŠAN POLAKOVIČ

  
Vedel som, že Duško Polakovič si svoju pracovňu zamyká. Dokonca aj pred svojimi najbližšími. Pravdepodobne chce takto uchrániť najväčšie cnosti a necnosti slovenskej grafiky, ktoré sa zvláštnymi cestami ocitávajú v nových a prekvapivých kombináciach v jeho grafických listoch. Mne sa vojsť do jeho ateliéru podarilo.
V Duškovej grafickej tvorbe (nesmiem zabudnúť spomenúť jeho mnohostrannosť – nevenuje sa len grafike, ale aj maluje) nájdeme nasledovné: bohatú imagináciu, precíznu kresbu, istotu v ovládaní výrazových prostriedkov, zmysel pre skratku, ale aj pre skomplikovanie všetkého. Niekedy dominuje v jednom diele jedna idea, zväčša však na jeden grafický list dokáže nakresliť toľkých, že sa tam nemôžu všetci ani pomestiť. Z niektorých jeho grafických listov mám pocit, ako by to boli denníky, do ktorých zapisuje každú chvíľu nové príbehy. A nám neostáva nič iné, len postupne hľadať nové a nové pointy, inotaje a symboly. A to všetko je zasadené do reálneho sveta v nereálnych súvislostiach, prípadne do reálnych súvislostí v nereálnom svete. Je jedným z nemnohých autorov, ktorí podľa niektorých objavujú podstatu umenia ako hry, podľa iných ho presne tým istým znesväcujú. Jeho paradoxy nemajú ďaleko ku paradoxom grotesknosti, dokáže aj meniť rokmi a stáročiami zakódované hodnoty. Dokáže dokonca prepisovať históriu, ovplyvňovať ľudské osudy, vytvárať nové živočíšne druhy, meniť tvár krajiny či mesta.
Pokiaľ ide o Polakovičovu poetiku, on sám ju definoval asi takto:
Postupom času sa na každého autora nabaľuje množstvo vplyvov, či to chce alebo nechce. Som presvedčený, že nie je dôležité či ide o vplyv napríklad Albína Brunovského, Andy Warhola, obrázkov zo zahraničných časopisov, alebo, povedzme, alkoholu. Podľa mňa je dôležité nájsť si svoju rovnováhu, akési modus vivendi, medzi tým vlastným a ostatnými najrozličnejšími vplyvmi. Ale najpodstatnejšie je, aby mal autor čo povedať. Ináč vplyv-nevplyv, všetko je márnosť.
Výtvarník Dušan Polakovič má ešte jednu výnimočnú vlastnosť - dokáže sa usmiať aj sám nad sebou a to tak aj vtedy, keď už ostatní zvážnievajú a začínajú sa brať úplne vážne. A nechápu, že je to začiatok ich konca.










April 12, 2012

MIROSLAV TICHÝ

Miroslav Tichý / 20.11.1926-12.4.2011



Kde bolo tam bolo, žil raz jeden muž. Diogenes, punker a nežný voyer. Neobyčajne obyčajný fotograf. Dozvedel som sa to až nedávno, keď zomrel. Niekedy sa aj takto zvykneme stretávať. Ticho, ako škriatkovia. Ale neskoro. Škoda. Čo už.
Opus Miroslava Tichého je výsledkom kombinácie individuálneho osudu a neovplyvniteľnej inšpirácie. V prostredí vždy priaznivých okolností, by jeho unikátne dielo pravdepodobne nikdy nevzniklo Tým je silné. Je dokonalým príbehom o nespútanom a originálnom umeleckom živle.
Žil vo vnútornom exile s materiálnym minimom. Peniazom nerozumel, hodnotným mu bolo vlastné potešenie. Opustil akademizmus, bol kontroverzným so svojimi normami bez konvencií a proti prúdu, nepohodlný i vysmievaný, avšak slobodný. Ako tichá bomba v introvertnosti chrlil vlastné výtvarné pravdy o živote. Chodil v neudržiavanom čiernom obleku scelenom drôtikmi, neumýval sa, neholil a nestrihal, nejedol mäso a pil alkohol. Deti sa ho báli. Panicky obdivoval fyzickú krásu ženy.
Fotografovanín sa realizoval absolútne. Na kúpaliskách, v uliciach, v bufetoch používal starožitnú dosku, ruský bakelit, nemecké haraburdy a vlastnoručne vyrobené fotoaparáty. Skrýval ich pod oblečením, mieril tajne, naslepo. Exponoval nadrobno postrihaný film, kusy papiera osvetloval odhadmo svojím zväčšovacím monštrom a to všetko spracovával archaicky pripravovanou chémiou. O osude fotiek nerozmýšľal, odkladal ich do stratena, niektore rozdal, iné vyhodil.
Jeho neostré a čarovne exponované obrázky sa vynárajú z potravinových škvŕn, sú poškriabané a zaprášené. Vďaka pábitelskému rozkladu klamú telom, vyzerajú staršie ako sú. Anachronicky popierajú prakticky všetko súčasné v fotografii. Vopred daný koncept a technický dokonalý hyperrealizmus zastupuje nespútaná živočíšnosť, spomienka na rannú fotografiu, atmosférou až secesný piktorializmus. Každá je bizarným originálom, charakterným obrazom v naivne pomaľovanom kartónovom ráme.
Odborná verejnosť jeho odkaz prijala rozmanite. Doma je jeho lyrický konceptualizmus nehodný zásahu do dejín fotografie, zneužíva ho bulvár a neľudský mamon. V zahraničí sa jeho dielo, ocenené závratnými sumami, vystavuje v prestížnych galériach a signovali ho, už ako matuzalema, za objav svetovej fotografie.
Príbeh Miroslava Tichého je ako fotografia. Ako jedna z jeho obyčajných, ktoré sú príbehmi z neobyčajného života. Nič viac a nič menej. A to ma fascinuje.