Jej fotografie mnohým pripomínajú Allena Ginsberga a okruh Beat Generation.
To však v jej diele nie je podstatné.
Elsa Dorfman našla svoj výraz v legendárnom Polaroide 20×24 – veľkoformátovom fotoaparáte, vytvárajúcom okamžitý originál.
Bez negatívu, bez druhej šance.
Technika ale nebola jediným cieľom.
Jej portréty nevznikali z túžby po dokonalosti, ale z trpezlivosti a dôvery.
Možno práve preto v nich cítime to najvzácnejšie – obyčajnú ľudskú prítomnosť.
Existujú fotografie, ktoré zachytávajú realitu. A potom existujú fotografie, ktoré vytvárajú vlastný svet. Práve do tej druhej kategórie patrí séria Biely tieň (Bílý stín) slovenského fotografa Tona Stana. Na prvý pohľad pôsobia tieto snímky znepokojujúco – tiene sú biele, svetlo tmavé a postavy akoby práve vystúpili zo sna.
Séria vznikla z experimentu s veľkoformátovým fotoaparátom, pri ktorom Stano namiesto filmu použil fotografický papier. Z technickej náhody sa postupne zrodil osobitý fotografický svet, pohybujúci sa medzi realitou a predstavivosťou. To, čo mohlo zostať len zaujímavým experimentom, sa stalo základom jedného z najvýraznejších autorových cyklov.
Biely tieň preto nepôsobí ako hra s fotografickou technikou, ale ako premyslená výtvarná výpoveď. Pripomína, že fotografia nemusí iba zaznamenávať svet okolo nás. Dokáže vytvárať nové spôsoby videnia a pozývať diváka do miest, kam sa bežným pohľadom nemožno dostať.
Nejde mu tak o fotografiu hľadajúcu dokonalosť či okázalú estetiku, ale o zachytenie prítomnosti.
Ikonická Corbijnova nedbalá elegancia je tu prítomná ako dominantný prvok jeho výtvarného jazyka, ako prirodzený podpis jeho poetiky.
Bono & Nassim
