High Line je výsledkom synergie mnohých pozitívnych síl, ktoré sa stretli v dnes už známom newyorskom projekte. Citlivý urbanistický a architektonický zásah prakticky zrecykloval 2,5-kilometrový úsek opustenej nadzemnej dráhy na park s promenádou vznášajúcou sa deväť metrov nad zemou a umožňujúcou návštevníkom zažiť dolný Manhattan doslova z novej perspektívy. Obchodnou značkou projektu sa stal atraktívny dizajn originálnych prvkov a mobiliára, ktorý rezonuje s krajinárskymi úpravami inšpirovanými pôvodnou náletovou zeleňou.
Vydarený dizajn je však len jedným z mnohých dôležitých aspektov,
ktoré zapadali do mozaiky konečného úspechu. Oveľa zaujímavejší ako
vizuálna stránka parku je proces, akým sa tento unikátny
verejný priestor uviedol do života, a presahy projektu za jeho hranice. Stal sa atrakciou a katalyzátorom ďalších zmien vo West Chelsea a
inšpiráciou pre ďalšie americké mestá, ktorým úspech High Line
učaroval.
Nadzemná dráha High Line bola vybudovaná v prvej polovici 30. rokov minulého storočia ako zásobovacia tepna pre sklady a trhy na manhattanskej West Side. Nahradila tak pôvodnú pozemnú dráhu na Desiatu Avenue, ktorá mala pre časté zrážky vlaku s chodcami prezývku Avenue smrti. Hneď v začiatkoch bola však prevádzka na dráhe obmedzená v dôsledku hospodárskej krízy a rozvoja automobilovej dopravy, ktorý nastal po druhej svetovej vojne. Na konci 70. rokov poklesla prevádzka len na dva vagóny nákladu týždenne a po pôvodne plánovanom ročnom prerušení dopravy pri výstavbe Javitsovho kongresového centra už prevádzka obnovená nebola. Posledný náklad prešiel po High Line v roku 1980.
Nad High Line odvtedy visela prakticky neustála hrozba demolácie, ktorá vyplýva z pochopiteľného záujmu majiteľov pozemkov, cez ktoré sa štruktúra viaduktu vinie. Demoláciou by sa zhodnotila inak jalová parcela a uvoľnila by sa plocha na novú výstavbu. Pôvodná dĺžka dráhy bola dokonca dvojnásobná a tiahla sa od 34. ulice až po Spring Street. Už v priebehu 60. rokov bola však južná polovica dráhy strhnutá.
Aj z hľadiska administratívy Rudolpha Giulianiho, starostu New Yorku v rokoch 1994 až 2001, bola stará hrdzavejúca nadzemná dráha len odumretým údom minulosti, ktorý prekáža novému rozvoju. West Chelsea začala totiž pomaly, ale isto vykazovať symptómy gentrifikačných procesov podobných tým, ktoré bolo v minulosti možné sledovať v iných newyorských štvrtiach. Premiestnenie Dia Art Foundation a vznik ďalších menších galérií a umeleckých ateliérov migrujúcich za nízkymi nájmami nevyužitých loftových priestorov s industriálnou poetikou boli toho neklamným dôkazom. Ako sa však malo ukázať neskôr, Giulianiho administratíva sa nemohla mýliť viac a High Line sa stala naopak mocným urýchľovačom tohto fenoménu.
Veľa však nechýbalo a osud High Line mal doslova demonštrovať princípy Kreatívnej deštrukcie (pôvodne ekonomickej teórie Petera Schumpetera), podľa ktorej majú byť inovácie hnacím motorom kapitalizmu a dôvodom, prečo proste niektoré veci zanikajú a nahrádzajú sa novými. V posledných dňoch úradovania dal Giuliani demolácii zelenú a nepotrebná konštrukcia tak mala uvoľniť miesto novej vitalite.
Čas však zástancom demolácie nedal za pravdu a ukázal, že architektúra predstavuje formu akumulovaného kapitálu, v ktorom nemusí byť deštrukcia chápaná doslovne, ale že sa dá inováciami úspešne transformovať.
Aj z hľadiska administratívy Rudolpha Giulianiho, starostu New Yorku v rokoch 1994 až 2001, bola stará hrdzavejúca nadzemná dráha len odumretým údom minulosti, ktorý prekáža novému rozvoju. West Chelsea začala totiž pomaly, ale isto vykazovať symptómy gentrifikačných procesov podobných tým, ktoré bolo v minulosti možné sledovať v iných newyorských štvrtiach. Premiestnenie Dia Art Foundation a vznik ďalších menších galérií a umeleckých ateliérov migrujúcich za nízkymi nájmami nevyužitých loftových priestorov s industriálnou poetikou boli toho neklamným dôkazom. Ako sa však malo ukázať neskôr, Giulianiho administratíva sa nemohla mýliť viac a High Line sa stala naopak mocným urýchľovačom tohto fenoménu.
Veľa však nechýbalo a osud High Line mal doslova demonštrovať princípy Kreatívnej deštrukcie (pôvodne ekonomickej teórie Petera Schumpetera), podľa ktorej majú byť inovácie hnacím motorom kapitalizmu a dôvodom, prečo proste niektoré veci zanikajú a nahrádzajú sa novými. V posledných dňoch úradovania dal Giuliani demolácii zelenú a nepotrebná konštrukcia tak mala uvoľniť miesto novej vitalite.
Čas však zástancom demolácie nedal za pravdu a ukázal, že architektúra predstavuje formu akumulovaného kapitálu, v ktorom nemusí byť deštrukcia chápaná doslovne, ale že sa dá inováciami úspešne transformovať.
Rekonverzia pôvodnej zásobovacej dráhy, ktorá pri svojej ceste nekompromisne pretína newyorský grid (pôdorysnú mriežku) a prechádza cez bloky a domy, sa stala rozbuškou nebývalého rozvoja v pôvodne starej industriálnej štvrti, a to paradoxne v čase, keď bol developement v ostatných častiach Manhattanu v útlme pre ekonomickú krízu.
Park High Line, ktorý ponúka drobné atrakcie v podobe nevšedných pohľadov na mesto, lavičiek či ležadiel jazdiacich po pôvodných koľajach, zvýšil hodnotu celej postindustriálnej oblasti. Značné bolo aj zhodnotenie okolitých pozemkov. Ceny niektorých pozemkov kedysi opustenej časti mesta vyleteli až na dvojnásobok bežnej ceny stavebných parciel na Manhattane a v hlavách developerov sa začali rodiť plány nových projektov. Najlukratívnejšie budú tie, ktorým sa podarí zaistiť priamy prístup na High Line.
Medzi zvučné mená architektov, ktoré si West Chelsea pripísala formou rôznych projektov v poslednom čase na zoznam, patrí napríklad Frank Gehry, Jean Nouvel, Robert A. M. Stern, Shigeru Ban, Renzo Piano, Annabelle Selldorf, Neil Denari a ďalší.
Aura malého zázraku, ktorá sa okolo projektu vytvorila, priniesla nevídanú podporu médií, politikov i verejnosti.
Realizácia parku sa začala v roku 2009 prvou fázou projektu High Line, ktorý navrhlo architektonické štúdio Diller Scofidio & Renfro a o záhradnú architektúru sa postarali James Corner Field Operations. Trvalo ďalšie tri roky, kedy projekt pokračoval druhou etapou. A ďalšie tri roky, kedy sa otvorila etapa tretia, posledná.
High Line nie je len atrakciou, je to tiež ekonomické dynamo. A skutočne, už na konci roku 2008, teda ešte pol roka pred otvorením prvej južnej tretiny projektu verejnosti, sa v dôsledku očakávania pozitívneho dosahu v okolí stavalo 140 tisíc m2 obytných a kancelárskych priestorov a ďalších asi 240 tisíc m2 developementu bolo vo fáze plánovania. Investícia z verejného rozpočtu do dosiaľ realizovaných prvých dvoch tretín bola necelých 110 miliónov dolárov. Niektoré odhady však hovoria až o 900 miliónov dolárov, ktoré by High Line, resp. okolitý rozvoj, mali priniesť v nasledujúcich 30 rokoch rôznymi formami zdanenia do rozpočtu mesta a asi o 4 miliardách súkromných investícií v oblasti.
V súčasnosti sa dosiaľ preinvestované peniaze súkromných investorov a developerov odhadujú na 2 miliardy dolárov a od začiatku rekonštrukcie v okolí vzniklo alebo sa plánuje 29 nových projektov. Za ostatných päť rokov sa tu teda postavilo približne dva a pol tisíc nových bytov, tisíc hotelových izieb a asi 50 tisíc štvorcových metrov kancelárskych a galerijných priestorov. Navyše podľa tvrdenia starostu M. Bloomberga boom vytvoril do dnešných dní okolo 8 000 pracovných miest v rámci konštrukčných prác a ďalších 12 000 v rámci služieb, ktoré tu vznikajú.
Najpikantnejšie na celej veci je však to, že celú túto mohutnú vlnu, ktorá sa šíri koncentricky od skôr zaprášeného reliktu nadzemnej dráhy, spustili dvaja bežní obyvatelia West Chelsea - Josua David a Robert Hammond. Ako jedni z mála sa totiž postavili proti plánovanej demolácii štruktúry. Najprv išlo skôr o malý kamienok hodený do vody bez jasnejších obrysov a predstáv, ktorého efekt však postupne rástol, až sa zmenil v dnešné až nekritické cunami pozitivizmu a verejnej podpory.
Je dobre, že sa pôvodná nadzemka nestrhla. Nevznikol by tak zaujímavý verejný priestor. Zostala by len hlučná ulica a staré fotografie v knihách.
Park High Line, ktorý ponúka drobné atrakcie v podobe nevšedných pohľadov na mesto, lavičiek či ležadiel jazdiacich po pôvodných koľajach, zvýšil hodnotu celej postindustriálnej oblasti. Značné bolo aj zhodnotenie okolitých pozemkov. Ceny niektorých pozemkov kedysi opustenej časti mesta vyleteli až na dvojnásobok bežnej ceny stavebných parciel na Manhattane a v hlavách developerov sa začali rodiť plány nových projektov. Najlukratívnejšie budú tie, ktorým sa podarí zaistiť priamy prístup na High Line.
Medzi zvučné mená architektov, ktoré si West Chelsea pripísala formou rôznych projektov v poslednom čase na zoznam, patrí napríklad Frank Gehry, Jean Nouvel, Robert A. M. Stern, Shigeru Ban, Renzo Piano, Annabelle Selldorf, Neil Denari a ďalší.
Aura malého zázraku, ktorá sa okolo projektu vytvorila, priniesla nevídanú podporu médií, politikov i verejnosti.
Realizácia parku sa začala v roku 2009 prvou fázou projektu High Line, ktorý navrhlo architektonické štúdio Diller Scofidio & Renfro a o záhradnú architektúru sa postarali James Corner Field Operations. Trvalo ďalšie tri roky, kedy projekt pokračoval druhou etapou. A ďalšie tri roky, kedy sa otvorila etapa tretia, posledná.
High Line nie je len atrakciou, je to tiež ekonomické dynamo. A skutočne, už na konci roku 2008, teda ešte pol roka pred otvorením prvej južnej tretiny projektu verejnosti, sa v dôsledku očakávania pozitívneho dosahu v okolí stavalo 140 tisíc m2 obytných a kancelárskych priestorov a ďalších asi 240 tisíc m2 developementu bolo vo fáze plánovania. Investícia z verejného rozpočtu do dosiaľ realizovaných prvých dvoch tretín bola necelých 110 miliónov dolárov. Niektoré odhady však hovoria až o 900 miliónov dolárov, ktoré by High Line, resp. okolitý rozvoj, mali priniesť v nasledujúcich 30 rokoch rôznymi formami zdanenia do rozpočtu mesta a asi o 4 miliardách súkromných investícií v oblasti.
V súčasnosti sa dosiaľ preinvestované peniaze súkromných investorov a developerov odhadujú na 2 miliardy dolárov a od začiatku rekonštrukcie v okolí vzniklo alebo sa plánuje 29 nových projektov. Za ostatných päť rokov sa tu teda postavilo približne dva a pol tisíc nových bytov, tisíc hotelových izieb a asi 50 tisíc štvorcových metrov kancelárskych a galerijných priestorov. Navyše podľa tvrdenia starostu M. Bloomberga boom vytvoril do dnešných dní okolo 8 000 pracovných miest v rámci konštrukčných prác a ďalších 12 000 v rámci služieb, ktoré tu vznikajú.
Najpikantnejšie na celej veci je však to, že celú túto mohutnú vlnu, ktorá sa šíri koncentricky od skôr zaprášeného reliktu nadzemnej dráhy, spustili dvaja bežní obyvatelia West Chelsea - Josua David a Robert Hammond. Ako jedni z mála sa totiž postavili proti plánovanej demolácii štruktúry. Najprv išlo skôr o malý kamienok hodený do vody bez jasnejších obrysov a predstáv, ktorého efekt však postupne rástol, až sa zmenil v dnešné až nekritické cunami pozitivizmu a verejnej podpory.
Je dobre, že sa pôvodná nadzemka nestrhla. Nevznikol by tak zaujímavý verejný priestor. Zostala by len hlučná ulica a staré fotografie v knihách.
