RB FOTOBLOG blogspot.sk: PANTA RHEI

Maria Theresa Walburga Amalia Christina (1717-1780)

Márii Terézii patrí v panteóne monarchistickej Európy čestné miesto. Táto energická žena tradície vystupuje v dejinách ako moderná panovníčka. Vedená intuitívnou inteligenciou, dokázala k dobru spoločnosti reformovať ríšu v súlade s tradíciami a zanechala nám model osvieteného konzervatizmu. S kódom katolíckej viery a koncepciou matrarchálnej moci, túžila byť matkou svojho ľudu. Takýto obraz, spravodlivosť a miernosť - justitia et clementia, sa o nej zachoval aj v našej histórii.
V období jej panovania prežila Bratislava obrovský rozmach. Okrem hospodárskej prosperity, sa zlatý vek prejavil aj v kultúrnom a umeleckom živote korunovačného mesta. Mimoriadne bohatým bol jeho stavebný vývoj. Mária Terézia mala hlavné mesto krajiny rada.

voskový model sochy Márie Terézie

V poslednej tretine 19. storočia bola Európa poznačená výstavbou pomníkov a sôch na verejných priestranstvách. V prostredí monarchie tento jav súvisel s prípravami na miléniové oslavy, ktoré sa konali v r. 1896. Uhorská vláda sa rozhodla podporiť výstavbu desiatich pamätníkov v krajine, kam sa zaradila aj Bratislava. Smerodajným kritériom pre dielo, ktoré malo byť umiestnené na bývalom mieste korunovačného vŕšku, mal byť námet, ktorý by poukazoval na tisícročnú históriu Uhorska, pripomenul bratislavské korunovácie panovníkov a budúci autor mal pochádzať z Bratislavy.
V r. 1893 komisia vybrala návrh Jánosa Fadrusza, ktorý predstavoval korunovačný pomník Márie Terézie. Aj keď sa rozhodol realizovať pomník len jedného z množstva panovníkov, ktorí boli v Bratislave korunovaní, veľmi silný kult Márie Terézie v celom Uhorsku pomohol tomu, aby bol Fadruszov návrh akceptovaný.

rozpracovaná socha Márie Terézie

súsošie Márie Terézie

Jedenásťmetrový monument bol ojedinelým symbolom politickej oddanosti a vojenskej moci. Skladal sa zo žulového podstavca a mramorového equestiárneho pomníka, po stranách so sochami kuruca a veľmoža. Korunovačný námet Fadrusz spojil s prísahou uhorskej šľachty, ktorá sa zaviazala na život a krv, že bude brániť krajinu - vitam et sanguinem. Tieto slová zdobili čelo podstavca. Aby divák mohol čitateľne vnímať postavu Márie Terézie, kôň mal netypicky sklonenú hlavu.

Korunovačný vŕšok (1776-1870)

Jeden z najdôležitejších aktov korunovácií sa konal na Korunovačnom vŕšku, keď korunovaný sediaci na koni naň vystúpil a švihol na všetky svetové strany mečom, čím deklaroval vôľu brániť krajinu proti nepriateľom. Pôvodný, ktorý stál od prvej korunovácie v r. 1563 za Rybárskou bránou a tvorili ho hlina a drevenné zábradlie, bol v r. 1773 rozobraný, pretože sa tam začala výstavba krajinskej sýpky. V r. 1776 na podobnom mieste, avšak trochu bližšie k Dunaju, na mieste dnešného námestia Ľudovíta Štúra, postavili nový Korunovačný vŕšok podľa projektu Františka Antona Hillebrandta. Na Krönungshügel, bola použitá pôda zo všetkých uhorských stolíc a bol obložený kameňom a balustrádou. V r. 1870 ho kvôli dopravnej situácii na dunajskom nábreží odstránili, čo vtedajší obyvatelia a milovníci mesta odsúdili.

odhalenie pamätníka Márie Terézie (1897)

Dňa 16. mája 1897 zažilo slobodné mesto Prešporok posledný záblesk slávy, ktorá ho predtým sprevádzala tri storočia históriou ako hlavné a korunovačné mesto uhorského kráľovstva. Na slávnostnom odhalení súsošia na Krönungshügelplatz, sa zúčastnil aj sám cisár a kráľ František Jozef a mnohí príslušníci panovníckej rodiny. Z pavilónového prístrešku, kde sa nachádzal trón, jeho veličenstvo sledovalo priebeh omše a slavnostné odhalenie.

dobová pohľadnica námestia s pamätníkom

parčík Jánosa Fadrusza; János Pflieger (1903-1945)

Osud dnes už nezachovaného pamätníka nebol veľmi dlhý. Po prevrate v r. 1918 sa najprv zdalo, že revolučné davy oslávia vznik československého štátu zhadzovaním c.k. orlíc. Mnohých oslavujúcich to ale neuspokojili a čoskoro sa začali vŕšiť aj na historických pamiatkach. Nový parlament začal interpelovať vládu, aby v čo najkratšom čase boli odstránené miléniové pomníky, ktoré hlásali tisícročnú nadvládu Maďarov na území bývalého Uhorska. Niektorí poslanci osobitne upozornili na pamätník Márie Terézie v Bratislave. V ich chápaní oslavoval princíp uhorského kráľovstva a cnosti maďarskej šľachty a provokoval československé národné cítenie. Ako historicky a umelecky bezcenný sa mal zakonzervovať a umiestniť na iné vhodné miesto. Po tom čo kamennej cisárovnej ktosi prehodil cez hlavu vrece, radnica dala súsošie zabedniť. Úrady tak zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka a vec dozrela na rozbúrenej ulici.
27. októbra 1921 začal dav na námestí Márie Terézie, pod vedením československých legionárov a českých Sokolov, barbarskú orgiu. Dielo bolo zdemolované, trosky si rozobrali bratislavskí sochári a kamenári, časť úlomkov skončila v Dunaji. Bratislava zastonala a veľká časť obyvateľstva odstránenie súsošia odsúdila.

zničený pamätník (1921)

dobový obrázok námestia s podstavcom bez súsošia

Na uvoľnenom mieste postavili v r. 1938 pamätník Milana Rastislava Štefánika, ktorý dotváral pylón so známou plastikou leva držiaceho štít so štátnym znakom. Autorom bol český sochár Bohumil Kafka, priestor bol premenovaný na Námestie 28. októbra. Podľa pôvodného zámeru mal lev hladieť smerom na petržalský breh Dunaja, kde bola štátna hranica, ale vzhľadom na medzinárodné napätie bol napokon lev natočený smerom k soche generála. Stavitelia kompozície to stihli na poslednú chvíľu, pretože symbol československej štátnosti mal v tom čase už svoje dni zrátane. Údajne aj na Hitlerov podnet - Die katze musst gehen! - bol lev v r. 1940 odstránený. Štefánikova socha na námestí zotrvala len do prvej polovice 50. rokov, generál totiž nepatril medzi favoritov komunistickej ideológie.

pamätník Milana Rastislava Štefánika; Bohumil Kafka (1938-1940)

socha Milana Rastislava Štefánika; Bohumil Kafka (1940-1954)

Rooseveltovo námestie

V r. 1972 osadil štát na námestí bronzové súsošie na pamiatku Ľudovíta Štúra. Ako napísal literárny vedec Milan Šútovec, práca sochára Tibora Bártfaya a architekta Ivana Salaya je tvorená niekoľkými navzájom prepojenými meravými bronzovými figúrami, pohľadovo orietovanými na všetky svetové strany a reprezentujúcimi nie Štúrovo bezprostredné a konkrétne intelektuálne okolie exponentov národného obrodenia, ale anonymný takzvaný ľud. Figúry sú z proporcionálnych hľadísk figúrami celými, z modelérskeho hľadiska ide však akoby o nedokončenú prácu: vrchné pasáže s hlavami postáv sú sochársky prepracované aspoň do takej miery, že v prípade hlavnej figúry sa dajú identifikovať jej portrétne črty; smerom nadol sa však kontúry postáv rozplývajú v ťažkej hmote neštrukturovaných drapérií, takže z anatomického hľadiska ani nie je jasné, či postavy vôbec majú aj nohy, alebo nie. Napriek tomuto opisu, je pamätník považovaný odbornou verejnosťou za sochársky cenné dielo.

súsošie Ľudovíta Štúra; Tibor Bártfay a Ivan Salay (1973)

Neveľké námestie Ľudovíta Štúra nie je miestom, kde by sa vytvárali slovenské dejiny, tu však dnes ukazujú svoju najgrotesknejšiu tvár - vo svojej Zlatej knihe Bratislavy to napísal spisovateľ Pavel Dvořák. Súčasné štúrovské súsošie predstavuje dielo z obdobia 70. rokov. Svojim charakterom nekorešponduje so žiadnym architektonickým objektom na námestí, ktoré tvoria prevažne neoslohové stavby z obdobia druhej polovice 19., resp. začiatku 20. storočia. Tie naopak tvorili vhodnú kulisu klasicky poňatému súsošiu Márie Terézie.
Bártfayove dielo by sa dnes oveľa lepšie vynímalo v prostredí architektúry z obdobia svojho vzniku. Takýto nevyužitý priestor sa nachádza napríklad na námestí Slobody. Tu po odstránení Gotwaldovej sochy zostalo prázdne miesto, ktoré si priam vyžaduje doplnenie a okolitá zástavba by súznela s charakterom súsošia Ľudovíta Štúra. V tomto priestore by naplnilo aj svoj historický odkaz - tu sa v r. 1849 rozpustil dobrovoľnícky zbor Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bojoval za národné oslobodenie Slovákov. Samotný autor považuje premiestnenie štúrovského pamätníka za akceptovateľné. Podľa jeho názoru by sa súsošie aj lepšie vynímalo na pozadí oblohy a zelene, ako v súčastnosti na šťukovej fasáde budovy Reduta. Celé námestie by po jeho dotvorení tak mohlo získať reprezentačný národný charakter. Existujú aj ďaľšie možné alternatívy presunu - napr. Sad Janka Kráľa alebo vyústenie Štúrovej ulice na Šafárikovo námestie.

vizualizácia možnej budúcej podoby Námestia slobody

Znovuoživený Bratislavský okrášľovací spolok by chcel, aby sa v meste pamätník Márie Terézie opäť objavilo. Zámerom jeho iniciatívy je úplné dispozičné a hmotné obnovenie diela na autentickom mieste - teda vytvorenia čo najvernejšej kópie, vypracovanej na základe štúdia dobovej dokumentácie, ako aj zamerania zachovaných úlomkov. Projekt reinštalácie nemá žiadne politické zámery, má len snahu obnoviť úctu k najslávnejšiemu obdobiu feudálnej Bratislavy a tak posilniť v slovenskej spoločnosti európske historické povedomie.
Hlinený model, ktorý je zmenšeninou dobovej sochy v merítku 1:3, je už nahodený v základnej kompozícii, dokončievajú sa detaily. v závere sa odleje do sádry. Ide o kolektívnu prácu ktorá sa zfinalizuje v talianskom kameňolome Carrara, kde na diele budú pracovať tamojší špecialisti pod dohľadom našich majstrov. Keďže súsošie bude vážiť 45 až 50 ton, predpokladá sa, že vyhotovenie potrvá minimálne dva roky. Celok by tak bol dokončený v roku 2013.