VRAIS SEMBLANTS

Fotografia je dušou všetkých momentov, ktoré človek videl práve zaniknúť.

Možnosť, ako znova získať pohľad na skutočnosť, pre mňa znamená jej ho znova ukradnúť. Je to spôsob skúšania sily, v ktorom cieľon nie je vyhrať, ale lepšie vidieť.

Až hotová fotografia mi ukáže, čo mám v hlave.
Sarah Moon

Sarah Moon sa po absolvovaní štúdia dejín živila modelingom v Haute Couture. Ako samouk pritom spontánne prenikala do technických možností a záludností fotografie. V roku 1968 sa na voľnej nohe začala venovať reklamnej fotografii.

Umeleckého ocenenia sa jej však spočiatku nedostávalo. Jej snímky boli označované ako príliš krásne, čo sa v sedemdesiatych rokoch rovnalo slovu konzervatívne a mladá generácia takú tvorbu ako zásadne nevhodnú pre uskutočnenie akýchkoľvek zmien v spoločnosti.

Časom však meno Sarah Moon vo svete fotografie nadobudlo takmer mýtický tón.

Vo svojej voľnej i užitej tvorbe dosiahla nenapodobiteľného intímneho obrazového štýlu, ktorý siaha mimo jednotlivé kategórie a žánre a vládne veľkou poetickou silou. Sama autorka akúkoľvek kategorizáciu (aj fotografický impresionizmus) svojich diel odmieta. Podobne ako módu komponuje aj portréty, zátišia či krajiny. Jej fotografie často pôsobia ako vizuálne anachronizmy vytrhnuté z povrchnej aktuálnosti momentov. Dávajú okamžikom históriu a pozývajú divákov k pátraniu po magickej budúcnosti. Tieto pohľady očividne patria do jednej rodiny a dokonalým zvládntím remesla sa stali neobmedzenými. 

© SARAH MOON
MODINSOLITE

GRÖSSLING

Hygiena v druhej polovici 19. storočia už bola na takej úrovni, až bolo potrebné aj v Prešporku vybudovať verejné kúpele.
Mestská vodáreň dodávala pitnú a úžitkovú vodu do domácností až od roku 1886.
Nie však každý si mohol dovoliť mať doma vaňu.

Keďže kúpele postavili na západnom konci bývalého dunajského ostrova pri zasypanom ramene Dunaja, kde sa voda pred reguláciou rieky každoročne vylievala a ktoré starí obyvatelia Prešporka nazývali Grössling, zdedili to isté meno.
Budovu, ktorá pripomína šľachtický palác, stavali medzi rokmi 1893 až 1896 podľa projektu architekta Alberta Swobodu.
Grössling mal pôvodne tri časti.
V najstaršej boli sedacie a vaňové kúpele.
V roku 1913 bol pristavený objekt s legendárnym 25 metrovým bazénom. Pribudli aj ďaľšie tri malé bazény, parné kúpele, sauna a telocvičňa.
Funkcionalistická budova z Vajanského nábrežia, v ktorej boli šatne, dotvorila priestor v roku 1929. Bola postavená podľa projektu významnej dvojice bratislavských architektov Bedricha Veinwurma a Ignáca Veczeia.
Časť kúpeľov bola v roku 1942 adaptovaná na bankové priestory. Odvtedy už celková rekonštrukcia neprebehla.

Kúpele verejnosti slúžili takmer celé storočie.
V roku 1994 ich poškodila obnova potrubia na Vajanského nábreží, kedy otrasy poškodili už aj tak staré piliere bazéna a porušená bola aj celková statika. Bazény tiekli, dokonca hrozilo, že sa preboria. Následne kúpele zatvorili.

Budovu potom mesto prenajalo istej inštitúcii, ktorá sa zaviazala, že bude kúpele postupne renovovať.
Sľub sa dodnes nenaplnil a chátrajúci historický Grössling stále čaká na záchranu.

EXHIBITION

DEŽO URSINY

4.10.1947-2.5.1995

On už bol slávny bigbiťák, kým ja som chodil ešte na konzervatórium. Obdivoval som jeho muzikantskú skúsenosť. Keď sme sa stretli prvý raz, bola to pre nás oboch udalosť. Od začiatku sme sa vo svojej inakosti rešpektovali, z čoho ale neskôr pramenilo napätie. Bola to rozporuplná osobnosť. Raz to bol môj pozitív, raz negatív. Náš vzťah sa niesol v takých limitovaných polohách. Buď to bolo šílené kamarátstvo, alebo sme sa ignorovali. Doslova. Potom nastal taký oťukávací proces: nedôvera, blazeovanosť, ale rešpekt.
Profesionálne sme mali vymedzené teritória. Vlastne sme ani neboli navzájom konkurenciou, hoci sa tvrdí, že boli časy, keď bola hudobná Bratislava rozdelená na jeho a mojich prívržencov.
Nikdy som tak naliehavo nepociťoval súnaležitosť s nejakou generáciou. ako keď zomrel. Neveril som ani, že niečo také ako generácia existuje. Teraz mám pocit, že s ním časť z nej odišla a je naivné myslieť si, že zaňho bude náhrada. Pociťujem to ako moje vlastné ochudobnenie. Odišla moja nejaká iná časť. Nehovorím že lepšia alebo horšia. Jednoducho iná. Časť, čo dopľňa celok. On dával slovenskému bigbítu intelektuálny rozmer, nadhľad.
Keď som premýšľal, kto by ešte na pódiu nemal chýbať, keď som niekde hral, obyčajne ma napadlo, že by to mal byť Dežo. Z množstva ľudí som si spomenul práve na neho aj vtedy, keď som sa ocitol v zdravotnej kríze. Prišiel a povzbudil ma. Bol hrdý na svoju skúsenosť s rakovinou. Niesol svoj kríž statočne, nechodil s tým problémom ako bacilonosič.
Urobil toho toľko pre to, aby žil, až je to dojímavé. Mám pocit, že chcel veľmi žiť.
text: Marián Varga

Dežo Ursiny a Marián Varga

WIKIPÉDIA

DEZOURSINY.rocks

THE BEATMEN