4.10.1947-2.5.1995
On už bol slávny bigbiťák, kým ja som chodil ešte na konzervatórium. Obdivoval som jeho muzikantskú skúsenosť. Keď sme sa stretli prvý raz, bola to pre nás oboch udalosť. Od začiatku sme sa vo svojej inakosti rešpektovali, z čoho ale neskôr pramenilo napätie. Bola to rozporuplná osobnosť. Raz to bol môj pozitív, raz negatív. Náš vzťah sa niesol v takých limitovaných polohách. Buď to bolo šílené kamarátstvo, alebo sme sa ignorovali. Doslova. Potom nastal taký oťukávací proces: nedôvera, blazeovanosť, ale rešpekt.
Profesionálne sme mali vymedzené teritória. Vlastne sme ani neboli navzájom konkurenciou, hoci sa tvrdí, že boli časy, keď bola hudobná Bratislava rozdelená na jeho a mojich prívržencov.
Nikdy som tak naliehavo nepociťoval súnaležitosť s nejakou generáciou. ako keď zomrel. Neveril som ani, že niečo také ako generácia existuje. Teraz mám pocit, že s ním časť z nej odišla a je naivné myslieť si, že zaňho bude náhrada. Pociťujem to ako moje vlastné ochudobnenie. Odišla moja nejaká iná časť. Nehovorím že lepšia alebo horšia. Jednoducho iná. Časť, čo dopľňa celok. On dával slovenskému bigbítu intelektuálny rozmer, nadhľad.
Keď som premýšľal, kto by ešte na pódiu nemal chýbať, keď som niekde hral, obyčajne ma napadlo, že by to mal byť Dežo. Z množstva ľudí som si spomenul práve na neho aj vtedy, keď som sa ocitol v zdravotnej kríze. Prišiel a povzbudil ma. Bol hrdý na svoju skúsenosť s rakovinou. Niesol svoj kríž statočne, nechodil s tým problémom ako bacilonosič.
Urobil toho toľko pre to, aby žil, až je to dojímavé. Mám pocit, že chcel veľmi žiť.
text: Marián Varga
On už bol slávny bigbiťák, kým ja som chodil ešte na konzervatórium. Obdivoval som jeho muzikantskú skúsenosť. Keď sme sa stretli prvý raz, bola to pre nás oboch udalosť. Od začiatku sme sa vo svojej inakosti rešpektovali, z čoho ale neskôr pramenilo napätie. Bola to rozporuplná osobnosť. Raz to bol môj pozitív, raz negatív. Náš vzťah sa niesol v takých limitovaných polohách. Buď to bolo šílené kamarátstvo, alebo sme sa ignorovali. Doslova. Potom nastal taký oťukávací proces: nedôvera, blazeovanosť, ale rešpekt.
Profesionálne sme mali vymedzené teritória. Vlastne sme ani neboli navzájom konkurenciou, hoci sa tvrdí, že boli časy, keď bola hudobná Bratislava rozdelená na jeho a mojich prívržencov.
Nikdy som tak naliehavo nepociťoval súnaležitosť s nejakou generáciou. ako keď zomrel. Neveril som ani, že niečo také ako generácia existuje. Teraz mám pocit, že s ním časť z nej odišla a je naivné myslieť si, že zaňho bude náhrada. Pociťujem to ako moje vlastné ochudobnenie. Odišla moja nejaká iná časť. Nehovorím že lepšia alebo horšia. Jednoducho iná. Časť, čo dopľňa celok. On dával slovenskému bigbítu intelektuálny rozmer, nadhľad.
Keď som premýšľal, kto by ešte na pódiu nemal chýbať, keď som niekde hral, obyčajne ma napadlo, že by to mal byť Dežo. Z množstva ľudí som si spomenul práve na neho aj vtedy, keď som sa ocitol v zdravotnej kríze. Prišiel a povzbudil ma. Bol hrdý na svoju skúsenosť s rakovinou. Niesol svoj kríž statočne, nechodil s tým problémom ako bacilonosič.
Urobil toho toľko pre to, aby žil, až je to dojímavé. Mám pocit, že chcel veľmi žiť.
text: Marián Varga
Dežo Ursiny a Marián Varga
