Album Konvergencie bratislavskej kapely Collegium Musicum sa stal v roku 1971 pre Opus jedným z prvých titulov. Navyše v tých časoch išlo o niečo neuveriteľné - dvojalbum. Vydavateľstvo vsadilo na obzvlášť riskantnú kartu, ale akcia sa podarila. Album zožal masový úspech a tešil sa z vysokej predajnosti. Dalo by sa povedať, že práve týmto počinom sa Opus etabloval ako konkurencieschopný podnik českým firmám. Nie všetko v ňom počas jeho existencie klapalo na 100 percent, ale isté zásluhy sa mu uprieť nedajú. Pôvodný návrh obalu s fotografiou z ošarpaného domu schválený nebol a kapela musela pristúpiť na náhradné riešenie. Na prednú stranu sa dostal Marián Varga (klávesy) s vyretušovanou cigaretou (novšie vydania už cigaretu ukazujú v plnej paráde), v riflovej bunde, bielom tričku a so šiltovkou na hlave - aj z toho bolo jasné, že šéfom je on sám. Na zadnej časti sú hlavy zvyšných 3 protagonistov v papierových čapiciach, čiže Fedora Freša (basa), Fera Grigláka (gitara) a Dušana Hájeka (bicie). Vo sleevenote vo vútri coveru Kamila Peteraja vysvetluje, čo konvergencie znamenajú, v ďaľšom sprievodné slovo Juraja Čurného a poznámky z knihy Mariána Jaslovského.
V roku 1970 sa kapela Prúdy konečne po predchádzajúcom zemetrasení skonsolidovala. Pavol Hammel sa obklopil novými členmi, menovite bubeníkom Lubom Plaiom, basgitaristom Šaňom Filom a gitaristom Ferom Griglákom. S nimi ešte v ten istý rok vydal album Pavol Hammel & Prúdy. Pri skladaní mu vypomáhal hlavne Griglák, ktorý mal v tom čase 16 rokov, resp. ťahal to na 17. Táto platňa je považovaná za prvú slovenskú gitarovú nahrávku vôbec (Zvonky boli hlavne o Vargových klávesoch). Griglák na nej zanechal svoju prvú nemiznúcu stopu a zapísal sa do povedomia hudobnej verejnosti. S Collegiom sa v tom čase rozlúčil gitarista Rasťo Vacho a Frešo s Vargom začali hľadať vhodného spoluhráča. Netrvalo dlho a zlanárili do svojich radov vtedy ešte neskúseného Grigláka. Rozchod s Prúdmi nebol tragický, nakoľko Hammel si uvedomoval, že išlo len o prestupnú stanicu Griglákovej kariéry. Dá sa povedať, že vznikla najlepšia zostava v histórii Collegia, neopakovateľná a inštrumentálne bravúrna. V tých časoch sa jej mohlo vyrovnať snáď len československé obsadenie kapely Provisorium (Dežo Ursiny, Jaro Filip, Guma Kulhánek a Erno Šedivý), prípadne partia bratislavských konzervatoristov, účinkujúca pod názvom Gattch (Ali Beladič, Tomáš Rédey, Tony Lančarič a Juraj Štefula). Čerstvo vyzbrojení artrockeri začali komponovať a skúšať materiál na druhú platňu v priebehu roka 1971 s tým, že musela byť do decembra vydaná. Zámer sa nakoniec úspešne vydaril.
LP 1
Album otvára epos PF 1972, rozdelený na 7 kapitol. Napriek názvu v ňom nie je miesto na silvestrovské bujaré oslavy. Skladba sa začína razantným hlavným motívom s organovými vyhrávkami, do ktorých vpletie Fero sólo. Nájde sa miesto na kvázi prelúdiá, opakovania hlavného motívu, oslavnú organovú ozdobu a zvuky detského ihriska. Druhá časť obsahuje známy text: sneh priletí, sneh odletí, koledu stromček nám hrá. V tretej sa kapela vzoprie do ostrého nástupu, štvrtá začína tajomnými bicími, striedanými mocným organovým riffom, slovo dostane i Fero so svojim sólom, vzápätí ho prerušuje Mariánova exhibícia, v závere znovu znejú šamanské bicie. Piatu časť uvádzajú perfektné perkusie a rytmika s nádhernými klávesovými vyhrávkami, ktoré dokazujú štúdiovú zohranosť mladej zostavy. Šiesta časť je podobná druhej spievanej s tým rozdielom, že je tu iná obmena zvuku klávesových nástrojov. Sedmička začína rovnako ako trojka, no má iný koniec - hlavný motív je spomaľovaný a hudba utícha v sprievode roľničiek a cválajúcich koňov. Dobová kritika vytkla kapele hlavne opakovanie rovnakých motívov (ako vyplýva z textu, skutočne ich veľa nie je), ktoré postupne len obmieňa alebo stupňuje v iných tónových modalitách. Svojim spôsobom je to pravda, Marián a spol. sa nevyhli istej monotónnosti pri komponovaní. Z druhej strany mince mohlo ísť o zámer tvorcov, ktorý si vyžiadal detský charakter skladby, preto si vybrali jednoduchosť a prostorekosť za svoj hlavný vyjadrovací prostriedok.
Protipólom k predošlému eposu sa stala nasledujúca lajfka Suita po tisíc a jednej noci. Ku konečnému výsledku mal výhrady snáď jedine bývalý gitarista Vacho, ktorý si ju prial nahrať, dokonca v inej, než finálnej podobe. Skladba začína geniálnym úvodom, ktorý nenechá nikoho na pochybách, že pôjde o úpravu vážnej hudby z obdobia romantizmu. V 19. storočí ju napísal Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov a dal jej názov Šeherezáda. Keď začína organ hrať tichučko hlavný motív, pridá sa celá kapela a rozbieha sa, vtedy publikum prvýkrát (a nie naposledy) aplauduje. Fedor udržiava basovú linku, Dušan decentne odťukáva a spolu s Mariánom a Ferom vytvárajú dokonalú rytmickú frázu. Po nej nasleduje krátke gitarové sólo, upokojenie, improvizácia a tichý záver prvého dejstva. Druhá časť sa začína Ferovým introvertným extempore ako z hardrockovej učebnice a kapela je maximálne sústredená na výkon sólistu. Potom si slovo opäť berie Marián, hýrivo rozhadzuje nápady, zvyšok skupiny sa chce predviesť a obrátiť pozornosť na seba, pričom vyniká hlavne breakujúci Dušan. Prechod do tretej kapitoly vytvára basový riff, Mariánova siréna a bicie vychádzajúce akoby z podzemia. Kapela prechádza do inštrumentálnej búrky s cválajúcim tempom, ktoré oceňuje i publikum. Náhle sa utíši do bohatierskych vyhrávok, rytmika kúzli neobyčajný sprievod a Marián kvíli, o chvíľu už strúha melodické fanfáry a v závere sa všetci zúčastnení pripravujú na svoj životný výkon. Ten prichádza so štvrtou časťou, ktoré sa začínajú clivými gitarovými orientálnymi, resp. ruskými melódiami, striedané Ferovým ohýbaním páky. Potom už ide naozaj o život, čo si uvedomujú i diváci a legendárnym výkrikom Ešteee! nabádajú kapelu k vyšším otáčkam. Zabijácke motívy sú chrlené ako z kanóna a poslucháč prežíva hádam svoj tretí orgazmus v priebehu desiatich minút. Posledná piata časť je tiež razantná a opakuje už počuté motívy, pri jej konci odohrá Marián v tichosti úvodné party, nasleduje aplauz a je koniec. Suita sa stala v kariére skupiny najvydarenejšou adaptáciou vážnej hudby a jednou z najlepších skladieb ich repertoáru. Je mimoriadne obľúbená na živých vystúpeniach, a oceňujú ju nielen rockoví priaznivci, ale i poslucháči vážnej hudby. Je trvalým dôkazom vynikajúceho spojenia dvoch navzájom odlišných žánrov a podľa môjho názoru je dodnes najkrajšou ukážkou symbiózy rockovej živelnosti a údernosti s virtuozitou a prepracovanosťou inštrumentálnej klasiky.
Protipólom k predošlému eposu sa stala nasledujúca lajfka Suita po tisíc a jednej noci. Ku konečnému výsledku mal výhrady snáď jedine bývalý gitarista Vacho, ktorý si ju prial nahrať, dokonca v inej, než finálnej podobe. Skladba začína geniálnym úvodom, ktorý nenechá nikoho na pochybách, že pôjde o úpravu vážnej hudby z obdobia romantizmu. V 19. storočí ju napísal Nikolaj Andrejevič Rimskij-Korsakov a dal jej názov Šeherezáda. Keď začína organ hrať tichučko hlavný motív, pridá sa celá kapela a rozbieha sa, vtedy publikum prvýkrát (a nie naposledy) aplauduje. Fedor udržiava basovú linku, Dušan decentne odťukáva a spolu s Mariánom a Ferom vytvárajú dokonalú rytmickú frázu. Po nej nasleduje krátke gitarové sólo, upokojenie, improvizácia a tichý záver prvého dejstva. Druhá časť sa začína Ferovým introvertným extempore ako z hardrockovej učebnice a kapela je maximálne sústredená na výkon sólistu. Potom si slovo opäť berie Marián, hýrivo rozhadzuje nápady, zvyšok skupiny sa chce predviesť a obrátiť pozornosť na seba, pričom vyniká hlavne breakujúci Dušan. Prechod do tretej kapitoly vytvára basový riff, Mariánova siréna a bicie vychádzajúce akoby z podzemia. Kapela prechádza do inštrumentálnej búrky s cválajúcim tempom, ktoré oceňuje i publikum. Náhle sa utíši do bohatierskych vyhrávok, rytmika kúzli neobyčajný sprievod a Marián kvíli, o chvíľu už strúha melodické fanfáry a v závere sa všetci zúčastnení pripravujú na svoj životný výkon. Ten prichádza so štvrtou časťou, ktoré sa začínajú clivými gitarovými orientálnymi, resp. ruskými melódiami, striedané Ferovým ohýbaním páky. Potom už ide naozaj o život, čo si uvedomujú i diváci a legendárnym výkrikom Ešteee! nabádajú kapelu k vyšším otáčkam. Zabijácke motívy sú chrlené ako z kanóna a poslucháč prežíva hádam svoj tretí orgazmus v priebehu desiatich minút. Posledná piata časť je tiež razantná a opakuje už počuté motívy, pri jej konci odohrá Marián v tichosti úvodné party, nasleduje aplauz a je koniec. Suita sa stala v kariére skupiny najvydarenejšou adaptáciou vážnej hudby a jednou z najlepších skladieb ich repertoáru. Je mimoriadne obľúbená na živých vystúpeniach, a oceňujú ju nielen rockoví priaznivci, ale i poslucháči vážnej hudby. Je trvalým dôkazom vynikajúceho spojenia dvoch navzájom odlišných žánrov a podľa môjho názoru je dodnes najkrajšou ukážkou symbiózy rockovej živelnosti a údernosti s virtuozitou a prepracovanosťou inštrumentálnej klasiky.
LP2
Tvoria ju tiež 2 skladby, hudobne protichodné. Prvá z nich má názov Piesne z kolovrátku a je rozdelená do 8 menších úsekov. Úvod obstaráva známa spolupráca Fera s Mariánom, ozýva sa poklus koňov, hrmot búrky a nakoniec klavír, tvoriaci podklad pre Hammelov spev v priezračnej časti Pieseň z kolovrátku. Po texte prichádza gitarové sólo, po ďalšej slohe sa začína točiť verklík. Na scénu sa vzápätí dostane Dušan s krátkym sólom na bicie, ktoré vystrieda akustická gitara s trianglami. Atmosféra priamo ako z rozprávky. Netrvá dlho a začína sa hutná rocková Tvoj sneh s Ferovým spevom, výborným riffom a Mariánovým sólom uprostred, ktoré sa v závere zmení na kvílenie syntezátora. Miesto dostanú ešte 2 krátke motívy - bábika zo škatule hraná klávesmi a akustická gitara, sprevádzaná ozembuchom. Záver eposu tvorí pieseň Chorál s Hammelovým spevom, Fedorovými vokálmi a vznešeným organom. Atmosféra je akoby vystrihnutá z polnočnej omše: Otvorí sa zimná brána, do ticha sa veža nakloní, no štruktúra je dosť znepokojivá. Fedor sa na adresu celej skladby vyjadril nie príliš lichotivo, pretože podľa neho išlo skôr o 3 plnohodnotné pesničky a zvyšok bola len vata. Ťažko s ním môžem súhlasiť s prihliadnutím k tomu, aké kvalitné motívy sa im podarilo vyprodukovať. Pravda, skladba nedrží pokope a trieštia ju úryvky, ale je veľkým pôžitkom si ich vychutnať tak, ako boli nahrané.
Tvoria ju tiež 2 skladby, hudobne protichodné. Prvá z nich má názov Piesne z kolovrátku a je rozdelená do 8 menších úsekov. Úvod obstaráva známa spolupráca Fera s Mariánom, ozýva sa poklus koňov, hrmot búrky a nakoniec klavír, tvoriaci podklad pre Hammelov spev v priezračnej časti Pieseň z kolovrátku. Po texte prichádza gitarové sólo, po ďalšej slohe sa začína točiť verklík. Na scénu sa vzápätí dostane Dušan s krátkym sólom na bicie, ktoré vystrieda akustická gitara s trianglami. Atmosféra priamo ako z rozprávky. Netrvá dlho a začína sa hutná rocková Tvoj sneh s Ferovým spevom, výborným riffom a Mariánovým sólom uprostred, ktoré sa v závere zmení na kvílenie syntezátora. Miesto dostanú ešte 2 krátke motívy - bábika zo škatule hraná klávesmi a akustická gitara, sprevádzaná ozembuchom. Záver eposu tvorí pieseň Chorál s Hammelovým spevom, Fedorovými vokálmi a vznešeným organom. Atmosféra je akoby vystrihnutá z polnočnej omše: Otvorí sa zimná brána, do ticha sa veža nakloní, no štruktúra je dosť znepokojivá. Fedor sa na adresu celej skladby vyjadril nie príliš lichotivo, pretože podľa neho išlo skôr o 3 plnohodnotné pesničky a zvyšok bola len vata. Ťažko s ním môžem súhlasiť s prihliadnutím k tomu, aké kvalitné motívy sa im podarilo vyprodukovať. Pravda, skladba nedrží pokope a trieštia ju úryvky, ale je veľkým pôžitkom si ich vychutnať tak, ako boli nahrané.
Poslednou skladbou na albume je najkontroverznejšia kompozícia Eufónia (slovo znamená v hudobnej terminológii ľubozvučnosť). Nie je dôvod odsudzovať ju bez vypočutia. Delí sa na 5 častí, hneď v prvej ide kapela ostro na vec a s ničím sa nemazná. Klávesový riff s gitarou tvoria hlavnú kostru, kapela sa neskôr púšťa do free rockovej improvizácie, zakončenej fanfárami. Druhú časť majú na starosti hlavne perkusie a clivé klávesy, no počuť i gitarové nástroje. Ako keby to predznamenávalo prostrednú 5 minútovú pasáž, kde okrem organu nepočuť nič iné. Mariánov experiment raz pripomína zvuk parníku, inokedy hučanie stroja, resp. piskot, alebo pokojné žblnkanie, no výsledok znie ako výborný pokus o zničenie nervov a je aj najslabším článkom celej platne. Našťastie prichádza predposledná časť s klavírom, ktorý tíši rozbúrené more. Zo začiatku pripomína modernú vážnu hudbu, melodickú a vydarenú. Až do chvíle, kým nepríde dôrazná prednáška na tému školy elektrofonického experimentovania smerujúca do neznáma, ešte že je stráviteľnejšia než predošlá časť. Čo však človeka núti k zamysleniu, je to, prečo sa skladba nerozvíjala tak, ako v úvode. Záver zopakuje podobné formulky zo začiatočných minút. V poslednej pasáži skladby figuruje i detský zbor, zvonkohra, návrat viachlasov, do ktorého sa z diaľky prikráda zvuk hammondovej búrky. Po chvíli ju utne krásny motív, ktorého fragment v rôznych zvukových výškach graduje do konca. Celá skladba predostrela (bohužiaľ nie celkom využité) možnosti Mariánovho potenciálu, viac skladateľa než interpreta (ako to bolo v prípade Suity) či aranžéra (Piesní), resp. všetkých troch funkcií spoločne (PF 1972).
Kamil Peteraj bol už od konca 60. rokov uznávaným básnikom a textárom. Podľa vlastných slov napísal na Konvergencie zimné texty, zatiaľ čo o rok neskôr vydaná Zelená pošta sa niesla v duchu letnej pohody. Má to viacero príčin a pravdivý výrok potvrdzujú samotné básne, odspievané Hammelom, ktorý sa nahrávania albumu zúčastnil ako hosť, Griglákom a detským speváckym zborom Ondreja Klocháňa. Prvý si vzal na starosť Pieseň z kolovrátku a Chorál, druhý sa výborne zhostil skladby Tvoj sneh (úryvky z veľkého cyklu Piesne z kolovrátku) a tretí útvar sa pričinil o nádhernú atmosféru diela PF 1972. Lyrické námety boli pre Peteraja vždy príznačné. Všetky štyri texty spája zasnenosť, jednoduchosť a veršová zvukomalebnosť. Spoločným motívom je spomínaná zima a jej atribúty - ľad, sneh, koledy, Vianoce, stromčeky, sánkovačky, guľovanie, atď. Menšiu odchýlku tvorí text Piesne z kolovrátku, v ktorej ide hlavne o lásku a veci s ňou spojené, čiže sľuby, ktoré v dnešnej dobe vyzerajú naivne a sotva s nimi muž ženu očarí. Ako to však u Collegia Musicum bývalo zvykom, texty u nich nikdy nezohrávali dôležitú úlohu.
V slovenskej populárnej hudbe vzniklo počas uplynulých rokov množstvo kvalitných, priemerných a zbytočných nahrávok. Kam však zaradiť Konvergencie? Superlatívov by sa našlo určite mnoho, tak prečo nimi mrhať? Stačí si vypočuť album a bude hneď všetko jasné. Na prvý posluch určite nie, ani na druhý, tretí a možno nebude stačiť ani päťdesiaty. O čom svedčí tento fakt? Že kvalitná a nadčasová hudba sa nehrá v rádiu, na diskotékach, v obecnom rozhlase, ba ani pri rôznych oslavách a narodeninách. Človek si ju musí nájsť, vypočuť sám, stotožniť sa s ňou, zahodiť svoj doterajší život a vydať sa vlastnou cestou. Táto kolekcia je v tomto smere ideálnym sprievodcom. Síce hudba v nej nie je skomponovaná 100-percentne, ale minimálne má k tomuto číslu až nebezpečne blízko.
Konvergencie predstavujú nedocenený kus histórie, umenia, národnej hrdosti, svojej doby, normalizácie, ale aj mojej mladosti. Pravdupovediac som ich význam a dôležitosť pochopil až teraz, mnoho rokov po ich prvom vypočutí. Vyjadrujú vlastný názor, nabádajú k slobode, prekvapujú výnimočnosťou, uberajú sa neprebádanou cestou, berú smútok a dávajú radosť. To sú hodnoty, ktoré nie sú možno u každého vyvinuté až tak hlboko, no zostáva aspoň snaha o ich nájdenie. Preto tvorcom albumu, podieľajúcim sa na jeho vzniku, patrí uznanie nielen hudobníkov, ale hlavne poslucháčskej verejnosti.
Ku Konvergenciam sa hlásim rád. Nezvyknem síce počúvať vlastné platne, o to menej rád sa k nim vyjadrujem, ale tento album by som dokázal počúvať bez rozpakov. Pre mňa a spoluhráčov bol dôležitý, myslím, že aj pre naše ďaľšie účinkovanie. Už sme vedeli, po akej ceste ideme. Ja sám som hrdý najmä na Eufóniu. Skúšal som, kam sa dá zájsť v komunikácii s nástrojom, preverovl som limity hammondu aj klavíra až na doraz, a pritom to, aspoň dúfam, ešte celkom nestratilo komunikatívnosť pre poslucháča. Nepamätám si na svoje pocity po dokončení Konvergencií, ale záujem publika o naš koncerty a v konečnom dôsledku aj o album ako taký dával tušiť, že to celé malo zmysel.
Marián Varga
