Pre niektorých samotárka, pre iných živý dôkaz, že sloboda sa nemeria pohodlím, ale mierou vernosti sebe.
Volali ju Baba z lesa.
Lena Jakubčáková sa jej roky pozerala do očí cez objektív a zachytila tak príbeh ženy, ktorá si zachovala svoj svet až do posledného dychu.
Keď zomrela, nezmizla. Ostala v pamäti ako plameň, ktorý horí, aj keď ho nik nevidí.
Od malička som cítila, že ku Katke mám zvláštnu blízkosť. Ja aj môj dedko sme patrili k tým málo, ktorí si s ňou rozumeli. Ako dieťa si pamätám jej mačky a prostredie, v ktorom žila, no až v puberte som si začala uvedomovať váhu jej príbehu. Keď som mala dvadsaťdva a rozhodla sa dať pokrstiť, prijala ma za svoju krstnú dcéru. Bola som na ňu hrdá. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že som mala miesto v jej svete.
Bola ženou vzdoru, príkazy nezniesla. Bola malá postavou, no tvrdá a nebojácna. Zároveň čistá a láskavá, hlboko veriaca. Jej domov bol akoby chrámom, kde ste cítili márnosť všetkého pozemského a zároveň pokoj prijatia.
Žila skromne, pracovala tvrdo. Brala život taký, aký bol. Keď nemala pri sebe ľudí, svoju nehu venovala zvieratám. A keď mala koho objať – syna, vnučku či mňa – dávala zo seba všetko.
Smrti sa nebála, modlievala sa za pokojný odchod. Občas si povzdychla, no nikdy som v nej necítila trpkosť, skôr tichú zmierenosť. Často som ju našla pokojne ležať v tráve, akoby sa zhovárala s nebom.
Pre mňa je navždy obrazom ženy, ktorá bola verná sebe – silná a nežná zároveň. Ako strom v lese, čo vzdoruje vetru a šumí listami v modlitbe.
(voľne podľa Leny Jakubčákovej)
foto & video: Lena Jakubčáková
