August 20, 2025

BABA Z LESA




Katarína Kiovská si zvolila samotu ako kráľovstvo a ticho ako svoj dvor.
Keď hladina Ružína pohltila jej rodisko, neodplavila ju. Ostala na svahu nad vodou, pevná ako skala, ktorú ani režim, ani čas nedokázali zlomiť.
Žila bez elektriny, ale so svetlom ohňa a mesiaca. Bez televízie, ale s príbehmi, ktoré šumeli v korunách stromov. Jej dni boli jednoduché, no žité.

Pre niektorých samotárka, pre iných živý dôkaz, že sloboda sa nemeria pohodlím, ale mierou vernosti sebe.

Volali ju Baba z lesa.

Lena Jakubčáková sa jej roky pozerala do očí cez objektív a zachytila tak príbeh ženy, ktorá si zachovala svoj svet až do posledného dychu.

Keď zomrela, nezmizla. Ostala v pamäti ako plameň, ktorý horí, aj keď ho nik nevidí.



Od malička som cítila, že ku Katke mám zvláštnu blízkosť. Ja aj môj dedko sme patrili k tým málo, ktorí si s ňou rozumeli. Ako dieťa si pamätám jej mačky a prostredie, v ktorom žila, no až v puberte som si začala uvedomovať váhu jej príbehu. Keď som mala dvadsaťdva a rozhodla sa dať pokrstiť, prijala ma za svoju krstnú dcéru. Bola som na ňu hrdá. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že som mala miesto v jej svete.

Bola ženou vzdoru, príkazy nezniesla. Bola malá postavou, no tvrdá a nebojácna. Zároveň čistá a láskavá, hlboko veriaca. Jej domov bol akoby chrámom, kde ste cítili márnosť všetkého pozemského a zároveň pokoj prijatia.

Žila skromne, pracovala tvrdo. Brala život taký, aký bol. Keď nemala pri sebe ľudí, svoju nehu venovala zvieratám. A keď mala koho objať – syna, vnučku či mňa – dávala zo seba všetko.

Smrti sa nebála, modlievala sa za pokojný odchod. Občas si povzdychla, no nikdy som v nej necítila trpkosť, skôr tichú zmierenosť. Často som ju našla pokojne ležať v tráve, akoby sa zhovárala s nebom.

Pre mňa je navždy obrazom ženy, ktorá bola verná sebe – silná a nežná zároveň. Ako strom v lese, čo vzdoruje vetru a šumí listami v modlitbe.

(voľne podľa Leny Jakubčákovej)