KORZO

Aby sme si rozumeli: pre rodeného Bratislavčana bolo podvečerné korzovanie od Michalskej brány po Dunajské nábrežie rituálom. Ťažko to dnešnej bratislavskej mládeži opísať. Pri západe slnka nás čosi zdvihlo, ocitli sme sa na Korze a vmiesili sme sa medzi prechádzajúci sa dav spoluobčanov. Približne štyri hodiny sa masa ľudí pomalým krokom prechádzala po starej Bratislave, debatovalo sa, džavotalo, bola tu mládež z celého mesta. Neboli mobilné telefóny, ale každý vedel, že sa kamaráta v dave na Korze dovolá. Stačilo zvolať jeho meno a obzrel sa. Zvítali sme sa, prešli dve-tri kolečká a čosi nás zase odnieslo z Korza domov.
Čo bolo to čosi, čo premenilo na pár hodín Korzo na bzučiaci dobrotivý ľudský úľ? Čo bolo to čosi, čo nás premohlo, aby sme každý deň na Korzo šli, debatovali, klebetili, žartovali? Čo bolo to čosi, na čo doteraz my - starší Bratislavčania - nevieme zabudnúť a celí pookrejeme, keď sa v spomienkach ponoríme do davu na Korze? Bol to Duch nášho mesta. Nebojte sa, Duch starej Bratislavy nie je upír, vamp, vlkolak. Duch starej Bratislavy je orgován, valčík, orechový rohlík, víno, pečený gaštan.
(o bratislavskom Korze povedal Julo Satinský, Duchov starý kamarát)