SCHÖNE NÁCI

Ignác Lamár / 11.8.1897-23.10.1967

V predvojnovej Bratislave si boli ľudia bližší. Zväčša sa osobne poznali všetci ľudia z ulice, kde bývali, tých známejších poznala celá štvrť, ba i celé mesto. Veľkej popularite sa tešili športovci, lekári, právnici, učitelia, obchodníci a hudobníci. Zvláštnu kastu populárnych ľudí tvorila asi desiatka ľudí - čudákov. Jedným z nich bol aj Schöne Náci. Dá sa povedať, že bol spomedzi všetkých podivínov najpopulárnejší.

Narodil sa v chudobnej bratislavskej rodine, koncom 19. storočia. Rodičia malého Náciho bývali na Podhradskej, po vojne na Žižkovej ulici. Tam aj vychodil šesťtriednu cirkevnú školu, lebo v tých časoch bola povinná dochádzka do školy šesťročná. Po vychodení školy ho dali rodičia do učenia obuvníckemu majstrovi. Po skončení tretieho učňovského roka sa podrobil v živnostenskom spoločenstve učňovskej skúške. Po jej úspešnom absolvovaní dostal výučný list. Sotva sa stačil novučičkým učňovským listom pochváliť rodičom a majstrovi, už aj išiel, ako to bolo vtedy zvykom, na vander zbierať pracovné skúsenosti v iných mestách a u iných majstrov.

Vyzbrojený učňovským listom a pár grajciarmi prišiel do Viedne. V hlavnom meste rakúsko-uhorského cisárstva nemal žiaden oporný bod. Biedny blúdil ulicami veľkomesta, občas sa nejaká majstrová uľútostila nad dengľavým chlapcom a podala mu za to tanier polievky s chlebom. Ak nenatrafil na dobrú dušu, neostávalo mu iné, ako sa postaviť medzi žobrákov pred kláštornú bránu a čakať na polievku pre chudobných s kúskom chleba. Aj nocľahy vyskúšal všelijaké. Niekedy mu majster dovolil jednu noc prespať v preplnenej izbe pre tovarišov, inokedy sa mu podarilo zohnať voľnú posteľ v robotníckej nocľahárni, ale dosť často sa mu ušla aj tvrdá lavička v odľahlom parčíku, kde unikol ostražitému zraku policajta.

V tých krušných časoch ho dosť často pokúšala myšlienka vzdať sa márneho úsilia nájsť si prácu a vrátiť sa do rodného mesta k rodičom. No toto pokušenie vzápätí vyhnal z hlavy obávajúc sa výsmechu a hanby. Konečne po niekoľkotýždňovom blúdení mestom sa mu podarilo uchytiť u chudobného príštipkára na viedenskom predmestí. Ten využijúc jeho biedu i neorganizovanosť, zamestnal ho za biedne zaopatrenie s nocľahom a niekoľkograjciarovým vreckovým na nedeľu. Takto biedil niekoľko rokov až do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď dostal povolávací rozkaz na odvod do Bratislavy. Domov sa priviezol v električke, no sklamal tým, že nedoniesol domov žiadne groše. Na odvodoch, ktoré sa konali v bratislavskej Redute, dengľavého Ignáca neuznali schopného nosiť cisársko-kráľovský mundúr.

Po narukovaní brancov do mnohonárodnej armády jeho cisársko-kráľovského veličenstva naraz prestala byť robota v predimenzovanej obuvníckej činnosti úzkoprofilová. Ba o mladého obuvníckeho tovariša Nácka sa uchádzali až traja uliční majstri cechu. Zrazu vojna doniesla dosť roboty, len v meste ubúdalo potravín. Neostávala poživeň ani na skromné prídelové lístky, a tak sa vždy niekto z rodiny vybral na robotu do blízkych dedín. Nastala čas výmenného obchodu. Dedinčania za šatstvo, obuv a neskoršie i za šperky vymieňali svoje hospodárske prebytky. Chudáci skoro prišli o svoje skromné zásoby šatstva, bielizne a obuvi, a tak sa hlad nasťahoval do Podhradia. Výsledkom biedy bola hromadná tuberkulóza.
Po skončení vojny sa demobilizovaní vojaci, ranení a invalidi vracali domov. Vojnou rozvrátené hospodárstvo nemalo surovín, a preto sa po vojne znovu rozmohla nezamestnanosť robotníkov. Rakúska časť mocnárstva bola hospodársky vyspelejšia a stabilnejšia (k nej patrili i Čechy), a tak fabriky spoza rieky Moravy hľadali náhradu za stratené odbytištia na Slovensku. Dielo zruinovania obuvníckeho remesla dokončil Baťov Zlín a krajčírov začal ničiť vyspelý konfekčný priemysel prostějovského Rolného a Neheru. Aj Náckov majster v dôsledku lacnejšej konkurencie strácal zákazníkov a po čase prepustil pomocníkov a ako s posledným sa rozlúčil s Náckom. V dvadsiatych rokoch nášho storočia v dôsledku podvýživy hlavne mestského obyvateľstva si španielska chrípka vyžiadala tisícky obetí na životoch. Neobišla ani Náckových rodičov, a tak v priebehu niekoľkých mesiacov prišiel o oboch.

Nácko sa stal z vyučeného robotníka príležitostným robotníkom. Pomáhal murárom pri výstavbe družstevných bytov, v zime robil v obchodoch vybehávača a v letnej sezóne pomáhal bulharským záhradníkom za skromnú stravu, ktorá spočívala zväčša z varenej a surovej zeleniny.

Rozhárané povojnové pomery sa v Bratislave pomaly konsolidovali a znovu nastal predel medzi bohatými a chudobnými. Zámožné rodiny potrebovali znovu slúžky, kuchárky a občas na ťažkú robotu - prášenie kobercov aj mužskú silu. Nácko sa chopil danej príležitosti a stal sa odborníkom na prášenie kobercov. Keďže robil svedomito, klientela zámožných paničiek sa mu rozrastala. Vďaka usmievavej a zdvorilej povahe si Nácko získaval stále väčšiu priazeň vtedajších milostivých paní. Okrem dennej stravy dostával aj pár koruniek, a tak sa pomaly dostával z biedy von.

Vrchol šťastia získal u grófky Nyári. Po vyprášení ťažkých perzských kobercov stará pani Nácka vyplatila originálnou mzdou. Otvorila pred ním skriňu plnú pánskej bielizne a šatstva a navrhla mu ako odmenu výber kompletného ošatenia. Nácko sa uveličený prehŕňal v oblekoch až naďabil na frak, pásikové čierne nohavice, košeľu, sako, čierne topánky - lakovky a cylinder. So šťastným úsmevom na tvári sa spýtal, či si to môže zobrať. Po kladnej odpovedi sa prezliekol do získaného šatstva. Keď sa po prezlečení predstavil darkyni, tá s nadšením zvolala: Teraz ste, Náci, naozaj pekný muž!

Keď sa v podvečer vracal v tomto oblečení domov, deti prvé rozniesli správu o Náckovej premene. Keď susedom celý rozžiarený rozprával, aké šťastie ho postretlo a ako ho dobroprajná pani označila za pekného muža. Tento prívlastok mu susedia dali najprv v dome, potom na ulici a nakoniec aj v celom meste. Schöne Náci ho oslovovali nielen Nemci, ale i Slováci, Maďari a Česi. Od tých čias chodil Náci výlučne len vo fraku. V aktovke si nosil pracovný odev, naďalej prášil koberce a po skončení práce sa prezliekol. S prívetivým úsmevom odchádzal domov, pričom sa na pozdrav okoloidúcich mierne ukláňal a s každým čo ho oslovil sa dobrosrdečne pozhováral.

Začiatkom tridsiatych rokov si v matrike zistil redaktor vtedajšieho nemeckého denníka Grenzbote Benyavski, že sa Schöne Náci dožíva štyridsiatky, a tak s nim urobil v kaviarni Carlton novinové interwiev. Obsah tohto rozhovoru uverejnil v nedeľnom čísle. Len z tohto rozhovoru vyšlo najavo, že Schöne Náci žije už roky vo vysnívanom svete. Na redaktorovu otázku, ako prežil detstvo, na prekvapenie všetkých, čo ho od malička poznali, uviedol, že pochádza z bohatej rodiny a že ho o dedičstvo pripravili súrodenci. Na ďalšiu otázku, prečo sa doteraz neoženil a nezaložil si rodinu, dal nečakanú odpoveď, ktorá rozosmiala všetkých čitateľov. Schöne Náci odpovedal, že už roky je zasnúbený s bohatou Američankou, ktorej sa však nechce prísť za snúbencom do Európy a on zase nechce opustiť svoje rodné mesto.

Tento rozhovor ešte viac spopularizoval Ignáca. Ešte slávnejším sa stal jeho portrét, kde ho zvečnil akademický maliar Schurmann. Tento bratislavský rodák ho vymaľoval na Rybnom námestí pri Mariánskom stĺpe. V jednej ruke mal cylinder, v druhej držal vychádzkovú čiernu palicu so striebornou rúčkou a prsty mal ozdobené prsteňmi. Portrét bol niekoľko rokov vystavený na Sedlárskej ulici, ktorá bola v tých časoch hlavným bratislavským korzom.

Cez druhú svetovú vojnu sa neviedlo Nácimu dobre. Niektorí ho odporúčali na transport do Reichu, kde duševne chorých ako menejcenných fyzicky likvidovali. Schöne Náciho si zavolali na Deutsche Partai a tam mu striktne prikázali, aby sa čo najmenej ukazoval na verejnosti.

Po skončení vojny angažovaných bratislavských nacistov a postupne aj ostatných Nemcov zaistili a ubytovali v zbernom tábore, ktorý bol v Petržalke na Kopčianskej ceste. Na prekvapenie tých, čo ho poznali, ocitol sa v zbernom tábore aj Schöne Náci. Noví ľudia, ktorí nepoznali vojnové a predvojnové pomery v Bratislave, si vysvetľovali prezývku Schöne Náci ako pekný nacista. Zabudli, že krstné meno Ignác má nemeckú podobu Náci. Po tomto vysvetlení a po prešetrení jeho politickej činnosti milého Nácka po niekoľkých mesiacoch pustili domov.

Po tejto pre Nácka tragickej skúsenosti sa stal pekným Ignácom. Každému, kto ho oslovil starým nemeckým menom, trpezlivo vysvetľoval, že už je iba pekným Ignácom. Začal sa usilovne učiť slovenčinu, ktorú si celkom obstojne osvojil.

Napriek pribúdajúcim rokom chodieval Ignác pod okná uršulínskeho kláštora, z ktorého medzičasom urobili študentský domov pre stredoškoláčky a spieval mladým dievčatám serenády.
Pekný Ignác dokončil svoju životnú púť v domove dôchodcov. Bol jednou z najpozoruhodnejších figúrok Bratislavy. Bol pamätník iného koloritu a len hŕstka starých Bratislavčanov si dnes občas v uponáhľanom živote spomenie, že už v uličkách starého centra nestretáva starého a dobrého Schöne Náciho.

Musí to byť krásny pocit byť človekom, ako si ty, Nácko.
Lebo po celý život si aj v tých najťažších chvíľach dokázal vnášať medzi ľudí lásku a pokoj.
A možno si ani neuvedomuješ, čo si po desaťročia znamenal pre starých Bratislavčanov.
Ale aj pre tých mladých.
Bol si pre všetkých miláčkom, ale aj malým velikánom Schöne Nácim, na ktorého svet nikdy nezabudne.
Bolo to bezplatné, no nádherné predstavenie.

foto: internet
text: Emil Friedl