LEGENDÁRNY VLASTO

Vlastimil Růžička / 27.2.1925-29.3.1985

Na začiatku bolo Peklo. Známa račianska krčmička, kde jeho matka robila výčapníčku. Tam sa v tridsiatych rokoch schádzali všetci, čo v slovenskej cyklistike niečo znamenali. Malý Vlasto Růžička ktorého otec, vášnivý motocyklista, nešťastne zahynul na pretekoch, nemal ľahké detstvo. Za pár šestákov vypomáhal v mechanickej dielni svojho prvého trénera Rafaela Krampla. Ten v roku 1937 priviedol dvanásťročného chlapca na štart prvých pretekov. Konali sa v Rači a štartovali, ako inak, pred Peklom. Dajte si na neho pozor, vyhlásil prorocky a dvíhal varovne ukazovák.

Vlasto bol samorast. Nerád sa podriaďoval. Tréneri nad ním dlho ohŕňali nos. Bol malý a útly. Tesne po vojne vážil sotva päťdesiat kilogramov. V kritériach už vtedy bol nedostižný, no dlhé etapy mu nevoňali. A predsa sa stala z neho legenda. Najväčšia v slovenskej cestnej cyklistike.

Bol húževnatý, odvážny, ctižiadostivý. Čoskoro všetci obdivovali jeho techniku jazdy, razantný nástup, skvelé zrýchlenie, šikovnú taktiku. Vedel jazdiť na kyslíkový dlh a potom sa rýchlo zotaviť. Riskoval - v zjazdoch, zákrutách, vo finiši. Keď sa do cieľa blížila skupinka jazdcov a bol v nej Růžička, málokto pochyboval o víťazovi.

Ak by výnimočný talent pôsobil v iných podmienkach, cieľavedomejšie, odbornejšie trénoval, dotiahol by to omnoho ďalej. Ale musel by dodržiavať aj životosprávu. Vyrastal pod úrodnými malokarpatskými svahmi a nikdy neodolal lahodnému račianskemu vínku. Brával si ho aj do fľaše na bicykel.

Ozajstný pretekársky dostal v roku 1944 od šéfa ŠK Želežničiari (neskôr Lokomotíva). Doviezli mu ho zo zahraničia a stál v tom čase nekresťanské peniaze - päťtisíc korún.

Jeho meno je spojené s prvými ročníkmi vtedy slávnych Pretekov mieru. Na nich získal obrovskú popularitu, s Janom Veselým sa stali idolmi. Růžička vyhral na Varšave dvanásť etáp, celkovo skončil druhý i tretí. A preslávil sa hneď od vzniku aj na Okolo Slovenska. V prvom ročníku 1954 vyhral tri etapy, dovedna si vybojoval sedem vavrínových vencov. Na týchto pretekoch v roku 1957 ukončil kariéru. Mal 32 rokov.

Keď skončiť, tak s oslavou, spomína Igor Mráz, ktorý bol vtedy športovým redaktorom Smeny. Začali sme Vlasta nahovárať, aby svoj zlatý Favorit venoval redakcii, a my usporiadame oň súťaž. Nakoniec súhlasil, dokonca podpísal vyhlásenie, že viac už pretekať nebude. Súťaž mala nevídaný ohlas, dostali sme desaťtisice odpovedí. Víťaza sme žrebovali vo veľkej sále Dimitrovky. Růžička odpovedal na otázky, nasledovala tanečná zábava a nakoniec sme vytiahli aj nového majiteľa jeho bicykla.

Viezli ho na streche Růžičkovho auta do Marcelovej neďaleko Komárna. Získal ho mladý muž, ktorý mal jedenasť súrodencov. Dedina bola hore nohami, zbiehali sa ľudia. Vlasto sa poslednýkrát vyfotografoval so svojím tátošom. A vtedy som videl, čo nikdy. Tvrdý chlap, ktorému nevypadla slza, ani keď pristál hlavou na asfalte v závratnej rýchlosti, sa rozplakal. 
Do Bratislavy sa nezmohli na slovo. Takto sa definitívne skončila kariéra najpopulárnejšieho slovenského cyklistu.

Veliký bojovník a ještě větší kamarát. Člověk, jakého mužstvo potřebuje. Hubený, kost a kůže, řekl bys, že kalhoty z něj musí každou chvíli spadnout, že se neudrží ani na kole, ale když byl ve skupině, tak jej soupeři nesestřásli, i když všichni dělali co chtěli. Držel se jich jako klíště a ve spurtu si na ně ješte troufal. A zpravidla mu vždycky viděli jen záda.

Co všechno vydržel. Jako by snad nikdy nevědel, co je to bolest, únava.

Etapa vedla z Gottwaldova do Ostravy. Růžička chtěl v prudké jízdě něco opravit na predním kole. Ruka se mu však dostala do drátů a ty mu strhly kůži z dlaně. Vlasta jen zasakroval a se zkrvavělou rukou jel dál. Nejen do Ostravy, ale až do cíle. Nadával, zatínal zuby, jel někdy jako v mlze, ale jel. Jel! Měl leckdy, pravda, v láhvi čaj s přídavkem něčeho ostřejšího, jiného by to porazilo, ale on smočil rty a jel, bylo po krizi, jel.

Neměl to nikdy lehké. Táta se mu zabil a s mámou i sestrou se z Loun (snad proto tak jezdil, že měl v sobě tu lounskou školu siláků a dříčů na kole) odstěhoval do Bratislavy, do Rači. Nestačil se ani pořádnĕ vyučit, za války byl pro Bratislavu cizincem, střídal zaměstnání, až jej v listopadu čtyřiačtyřicáteho roku zatkli. Ilegální činnost, ukrývaní zbraní. Z vězení se dostal až v dubnu, když už byla Bratislava osvobozena. Pak dělal na vinohradě a tu svou snídani - kus špeku a hlt vína - si přinesl i do soustředení cyklistů.

Co pro to tenkrát zkusil! Chtěli jej změnit, vychovat, ale zkus ohnout takový sukovitý kmen.

A Vlasta jel. Pro družstvo, pro druhého. Nikdy nespekuloval, zanadával, rozčileně si zchladil žáhu na každém, kdo byl právě nablízku, ale jel. Dojížděl uprchlíky, chytal nástupy, dřel se a večer mávl rukou a hledal cestu, jak by se alespoň na chvíli dostal z dohledu vedoucích. Jiný by to nemohl dělat, bylo to až k neuvěření, kolik síly v něm bylo.
(Jiří Holub)

  Vlasto a Rafael Krampl / 1943

RAFO Z RAČIŠDORFU

RAFO Z RAČIŠDORFU

Rafael Krampl / 25.10.1914-18.4.1979

Rafael Krampl sa narodil v Račišdorfe (Récse) v rodine vinohradníkov, ktorí v malokarpatskej oblasti žili a pracovali niekoľko storočí. V roku 1937 alebo 1938 sa jeho rodičia a súrodenci vysťahovali do Kanady. Rafo bol v tom čase vojakom základnej prezenčnej služby a vycestovať nemohol, neskôr mu v tom zabránila II. svetová vojna i politické zmeny po jej skončení.

Cyklistike a pretekaniu sa venoval od začiatku 30. rokov minulého storočia ako člen cyklistického klubu Štefánik Račištorf. Súťažil na plochej dráhe, v jazde za motocyklom aj na ceste. Vo všetkých disciplínach dosiahol početné víťazstvá a získal za ne množstvo medailí, strieborných pohárov, plakiet, diplomov, sôch a iných cien. Štartoval v mnohých mestách na Slovensku aj v zahraničí (Brno, Praha, Plzeň, Pardubice, Ostrava, Mníchov, Vratislav, Záhreb, Viedeň). Získal do 75 prvenstiev a 6 rokov bol nepretržite cyklistickým majstrom Slovenska. Vrchol kariéry dosiahol v 40. rokoch, za Slovenského štátu. Vtedy bol zo slovenských reprezentantov síce najstarší, ale na celom Slovensku najpopulárnejší. V roku 1942 vyhral ťažké viacetapové preteky Okolo Slovenska.

Rafo na trati príliš netaktizoval. Do pretekov šiel vždy naplno, často sa jeho zásluhou odpútala z pelotónu vedúca skupina. Jeho tempo na trati bolo jedinečné, neraz prišiel do cieľa sám s niekoľkominútovým náskokom.

Povolaním bol mechanik, získané ceny mal vo svojej dielni medzi bicyklami, ktoré opravoval a skladal. Mladších klubových spolujazdcov aj trénoval. K cyklistike pritiahol a v prvých rokoch kariéry trénoval aj neskoršieho skvelého československého reprezentanta Vlastimila Růžičku.

Aj po skončení pretekárskej kariéry, ešte aj ako vyše 50-ročný, rád súťažil na miestnych cyklistických pretekoch a často v nich za sebou nechával omnoho mladších súperov.

Rafael Krampl zomrel vo veku nedožitých 65 rokov. Zabudnutý. Primeranú poctu bratislavská Rača svojmu rodákovi a skvelému cyklistovi dlhuje podnes.

1943

 Rafo a Vlastimil Růžička / 1943

LEGENDÁRNY VLASTO

OBRAZY STARÉHO SVETA

Martin Martinček / 30.1.1913-2.5.2004

Cesta Martina Martinčeka do slovenskej fotografie nebola priamočiara, ovplyvnil ju celý rad okolností. Svojou tvorbou postavil na hlavu rôzne kunsthistorické teórie a mýty o tom, kedy môže umelec presiahnuť hranice národného a vojsť do povedomia svetového. Rokmi sa totiž zaužívalo, že najskôr sa musí autor presadiť medzi rodnými, až potom môže siahať po vavrínoch i v medzinárodných súvislostiach.
Narodil sa v Liptovskom Petre, detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Ako štrnásťročný si bez vedomia rodičov zarobil na fotografický aparát nosením kufrov cestujúcim zo stanice. Začal fotografovať, v nových, netradičných uhloch sa snažil zachytiť nálady prírody. Maturoval na reálnom gymnáziu v Prešove. Právnické štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil doktorátom v tridsiatom siedmom roku. Fotografii zostal verný aj počas vysokoškolských štúdií, po nástupe do zamestnania ju však pracovné povinnosti potlačili do úzadia. Začínal v advokátskej praxi, potom v súdnictve. Po oslobodení sa podieľal na organizovaní Povereníctva spravodlivosti, v Bratislave sa stal prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V štyridsiatom siedmom sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Po štyridsiatom ôsmom prišli falošné obvinenia, vyšetrovanie, ponižovanie, nútený odchod z verejného života do Liptovského Mikuláša. Pracoval v tehelni na bagri, neskôr na slepačej farme, potom ako plánovač.
V čase ťažkých rodinných a profesionálnych otrasov, sa do jeho života vrátila fotografia. V novom prostredí si vytvoril nový svet, ktorý sa mu za jeho vytrvalosť a trpezlivosť odvďačoval nevšednou krásou všedných vecí, ktoré iní obchádzali bez povšimnutia. Pravidelne začal chodiť do hôr. Spoznával nielen ich vonkajší vzhľad, ale aj vnútorné zákonitosti, ich význam pre človeka. Ako často vravieval, pokúšal sa objaviť nové bohatstvo jej neznámych možností, daných ochotou svetla, slúžiť jeho túžbe.Vracal sa s desiatkami nafotografovaných filmov, aby večerom premenil kúpeľňu na laboratórium, kde vznikali magické obrazy z namáhavých celodenných putovaní po stopách ľudského rodu. Koncom päťdesiatych rokov, predovšetkým Martinčekovou zásluhou, sa zrealizovala myšlienka umelcov v Liptovskom Mikuláši založiť literárno/historické Múzeum Janka Kráľa. Stal sa jeho riaditeľom. Pretieklo však ešte veľa vody prudkými horskými potokmi, kým sa Martinček rozhodol venovať sa fotografii profesionálne, ako umelec v slobodnom povolaní. Morálnu i materiálnu podporu nachádzal u svojej manželky.

Tak sa začala dráha terénneho fotografa, ako sa zvykol nazývať autor. Fotografa, ktorý nemal ateliér, svetelný park, laboratória. Vlastne mal, pretože jeho ateliérom bola hora, svetelný park mu spoľahlivo vytváralo slnko vo svojich tisícorakých podobách. Nikdy sa neodcudzil sám sebe, všetky ponuky a objednávky vytrvalo odmietal. Viem portrétovať krajinu a jej ľudí, a myslím si, že tu som aj povedal niečo nové. Tak prečo by som sa mal preorientovávať a nútiť robiť niečo iné, to, čo vedia dobre robiť iní? Verím, že skôr získam existenčné minimum v honbe za umeleckou fotografiou, ako umeleckú fotografiu v honbe za veľkým zárobkom. Martinček mal uľahčené rozhodovanie tým, a otvorene to aj priznával, že jeho manželka tvorila a nebola odkázaná na to, čo on zarobil. To po prvé. A po druhé: Nebol opantaný veľkomestskými spôsobmi, z ktorých osídiel nemožno uniknúť. Dôsledne dodržiaval priam asketický denný režim, v mnohom podobný hrdinom jeho obrazových eposov, Skoro ráno do hory, a potom večer dlho v tmavej komore. Sedem dní v týždni. Vytvoril dielo, aké nemá v slovenskej fotografii obdobu.

V šesťdesiatych rokoch sa stal uznávaným fotografom nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Bol nositeľom významných ocenení ako sú Cena Martina Benku, Excellent FIAP, strieborná medaila na Bienále výtvarného umenia v Sao Paolo.

Zomrel ako 91 ročný v milovanom Liptovskom Mikuláši.

 

© MARTIN MARTINČEK
OBRAZY STARÉHO SVETA / Dušan Hanák
CHVÁLA VODY