Cesta Martina Martinčeka do slovenskej fotografie nebola priamočiara, ovplyvnil ju celý rad okolností. Svojou tvorbou postavil na hlavu rôzne kunsthistorické teórie a mýty o tom, kedy môže umelec presiahnuť hranice národného a vojsť do povedomia svetového. Rokmi sa totiž zaužívalo, že najskôr sa musí autor presadiť medzi rodnými, až potom môže siahať po vavrínoch i v medzinárodných súvislostiach.
Narodil sa v Liptovskom Petre, detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Ako štrnásťročný si bez vedomia rodičov zarobil na fotografický aparát nosením kufrov cestujúcim zo stanice. Začal fotografovať, v nových, netradičných uhloch sa snažil zachytiť nálady prírody. Maturoval na reálnom gymnáziu v Prešove. Právnické štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil doktorátom v tridsiatom siedmom roku. Fotografii zostal verný aj počas vysokoškolských štúdií, po nástupe do zamestnania ju však pracovné povinnosti potlačili do úzadia. Začínal v advokátskej praxi, potom v súdnictve. Po oslobodení sa podieľal na organizovaní Povereníctva spravodlivosti, v Bratislave sa stal prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V štyridsiatom siedmom sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Po štyridsiatom ôsmom prišli falošné obvinenia, vyšetrovanie, ponižovanie, nútený odchod z verejného života do Liptovského Mikuláša. Pracoval v tehelni na bagri, neskôr na slepačej farme, potom ako plánovač.
V čase ťažkých rodinných a profesionálnych otrasov, sa do jeho života vrátila fotografia. V novom prostredí si vytvoril nový svet, ktorý sa mu za jeho vytrvalosť a trpezlivosť odvďačoval nevšednou krásou všedných vecí, ktoré iní obchádzali bez povšimnutia. Pravidelne začal chodiť do hôr. Spoznával nielen ich vonkajší vzhľad, ale aj vnútorné zákonitosti, ich význam pre človeka. Ako často vravieval, pokúšal sa objaviť nové bohatstvo jej neznámych možností, daných ochotou svetla, slúžiť jeho túžbe.Vracal sa s desiatkami nafotografovaných filmov, aby večerom premenil kúpeľňu na laboratórium, kde vznikali magické obrazy z namáhavých celodenných putovaní po stopách ľudského rodu. Koncom päťdesiatych rokov, predovšetkým Martinčekovou zásluhou, sa zrealizovala myšlienka umelcov v Liptovskom Mikuláši založiť literárno/historické Múzeum Janka Kráľa. Stal sa jeho riaditeľom. Pretieklo však ešte veľa vody prudkými horskými potokmi, kým sa Martinček rozhodol venovať sa fotografii profesionálne, ako umelec v slobodnom povolaní. Morálnu i materiálnu podporu nachádzal u svojej manželky.
Tak sa začala dráha terénneho fotografa, ako sa zvykol nazývať autor. Fotografa, ktorý nemal ateliér, svetelný park, laboratória. Vlastne mal, pretože jeho ateliérom bola hora, svetelný park mu spoľahlivo vytváralo slnko vo svojich tisícorakých podobách. Nikdy sa neodcudzil sám sebe, všetky ponuky a objednávky vytrvalo odmietal. Viem portrétovať krajinu a jej ľudí, a myslím si, že tu som aj povedal niečo nové. Tak prečo by som sa mal preorientovávať a nútiť robiť niečo iné, to, čo vedia dobre robiť iní? Verím, že skôr získam existenčné minimum v honbe za umeleckou fotografiou, ako umeleckú fotografiu v honbe za veľkým zárobkom. Martinček mal uľahčené rozhodovanie tým, a otvorene to aj priznával, že jeho manželka tvorila a nebola odkázaná na to, čo on zarobil. To po prvé. A po druhé: Nebol opantaný veľkomestskými spôsobmi, z ktorých osídiel nemožno uniknúť. Dôsledne dodržiaval priam asketický denný režim, v mnohom podobný hrdinom jeho obrazových eposov, Skoro ráno do hory, a potom večer dlho v tmavej komore. Sedem dní v týždni. Vytvoril dielo, aké nemá v slovenskej fotografii obdobu.
V šesťdesiatych rokoch sa stal uznávaným fotografom nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Bol nositeľom významných ocenení ako sú Cena Martina Benku, Excellent FIAP, strieborná medaila na Bienále výtvarného umenia v Sao Paolo.
Zomrel ako 91 ročný v milovanom Liptovskom Mikuláši.
