V Bratislave boli kedysi dve miesta, kde ste zaručene mohli stretnúť známych a priateľov - bratislavské Korzo a Lido na petržalskom brehu Dunaja. Rieka nebola prekážkou, ale práve naopak, spájala nielen oba brehy, ale predovšetkým ľudí.
Keď v roku 1907 otvorili plážové kúpele na dunajskom ostrove Gänsehäufel vo Viedni, takmer ihneď sa zrodila myšlienka o zriadení niečoho podobného aj v Bratislave. Aktivitu v tomto smere prejavil najmä poslanec Hans Dewald. Mestská rada však nepovažovala projekt za rentabilný, a preto jeho návrh zamietla. Otázka plážového kúpaliska sa stala opäť aktuálnou až po prvej svetovej vojne. Dovtedy sa Bratislavčania chodievali kúpaf na kúpalisko v neďalekom Devíne.
Prvé, provizórne, kúpalisko Lido vzniklo predovšetkým vďaka iniciatíve vrchného policajného kapitána Richarda Brunnera v roku 1919. Nachádzalo sa na ľavom brehu Dunaja pri ostrove Pálenisko. Kvôli jeho vzdialenosti a nevypočítateľnému toku rieky však bolo potrebné preň nájsť nové miesto. To našli na mieste bývalého mestského pieskoviska a štrkoviska v Petržalke. Už nasledujúce leto, v júli 1920, boli otvorené kúpele s honosným názvom Ostende. Súčasne môžeme tento dátum oficiálne považovat' za skutočný vznik bratislavského Lida. V novej lokalite však časom rieka Dunaj odplavila väčšinu piesku. Keďže sa ľudia v tých časoch radi kúpali v Dunaji, kúpele mesto potrebovalo obnoviť. Stalo sa tak v roku 1924, keď na pravom brehu Dunaja, neďaleko od Starého mosta, bolo založené nové, tzv. slnečné kúpalisko - známe ako Lido.
Z mesta na kúpalisko premával špeciálny parnik, ale dalo sa sem doplávaf aj od Starého mosta, ak sa nestalo, že silný prúd zaniesol plavcov až po Zimný prístav. Na začiatku mali hostia kúpaliska k dispozícii štrkovitý úsek pobrežia, kabínky z dreva a malý bazén. Lido v tom čase tvorili šatne až pre 5.000 navštevníkov, reštaurácia, cukráreň, trafika, detské korzo, tanečná sieň a holič. V roku 1934 pribudol väčší bazén s dížkou 33 m, ktorý bol v tom čase najväčším bazénom v Bratislave. Na Lide trénovali aj bralislavskí plaveckí šampióni. Požiar v roku 1935, keď zhorela časť drevených budov, spôsobll ale jeho čiastočné zničenie.
V roku 1938 došlo k pričleneniu pravého brehu Dunaja k Nemecku, a tak Bratislava stratila svoje kúpalisko. Počas okupácie na kúpalisku pribudli nové drevenné pavilóny, doska na skákanie, šmykľavka, betónová kaskáda na ležanie či sedenie a všade vôkol parková úprava.
Bombardovanie Bratislavy v roku 1944 neušetrilo ani kúpalisko Lido, ktoré bolo po vojne opäť uvedené do prevádzky, hoci značne zničené. Ako vyplýva zo spomienok pamätníkov, nielen kvôli množstvu komárov a ľadovú vodu, ale aj pre presakovaniu nebol bazén od 60-tych rokov prakticky používaný. To však nebol dôvod, aby Bratislavčania prestali dunajské kúpele navštevovaf. Sprchy, stolný tenis, volejbalové ihrisko a rýchle občerstvenie boli širokej verejnosti na Lide dostupné až do 90-tych rokov, kedy jeho kúpeľný život úplne vyhasol.
Drvivá väčšina sme boli odjakživa lidári. Lidár bol človek, ktorý trávil letný deň na kúpalisku Lido. Rozprestieralo sa na petržalskom brehu rieky, približne oproti zimnému prístavu. A chlapci z Dunajskej ulice boli Dunaju verní! Pred druhou svetovou vojnou to bolo parádne kúpalisko. Niekoľko bazénov, mramorové chodníky, palmy, sídlo vodných skautov a elegantných plavčíkov.
Keď americké letectvo v roku 1944 bombardovalo Apolku, popolom ľahlo aj Lido. Lidári boli pobúrení a vznikli protiamerické nálady. Kúpalisko po vojne prebrali Bratislavčania k životu. Síce zmizli palmy a mramor, ale zostal jeden bazén, kabíny, tráva a hlavne Dunaj. V rokoch päťdesiatych ešte stále čistý, použiteľný aj na plávanie a kúpanie.
Cez prázdniny sme na Lide prežívali raj. Celé leto tam boli tí, čo žili bezprácne. To znamená bratislavské deti na prázdninách a ostatní. Ostatní, čo žili bezprácne, nemali z toho žiadne zisky, lebo za socializmu boli bezprácne zisky zakázané. A tak by sa na kúpalisku Lido dosť hladovalo, keby nás naše mamy poriadne nenabalili jedlom na celý deň. Vždy zostalo niečo aj pre príživníkov, ktorí žili bezprácne, ale veselo.
Prejavom odvahy pre nás, chlapcov z Dunajskej ulice, bolo skočiť zo Starého mosta. Nebolo by to až také riziko, keby na dne rieky neboli pozostatky bombardovania, ale bol som chlapec z Dunajskej ulice. Inak to nešlo. Od mosta som plával po prúde ku kúpalisku Lido. Plávali sme aj dlhšiu trasu, od Kajak Klubu pri Pečnianskom ramene. Rameno ale neskôr vysušili a dlhé roky tadiaľ viedol ostnatý drôt.
Láska chlapcov z Dunajskej ku kúpalisku Lido pretrvávala dlhé roky, hoci kúpalisko chátralo a Bratislavčania sa sťahovali na Tehelné pole a na Zlaté piesky.
(podľa Jula Satinského)
Dnes je Lido, oproti upravenému ľavému brehu Dunaja, akoby územím nikoho. Po bazénoch neostala žiadna stopa. Medzi burinou, neďaleko cyklistickej hrádze, môžete nájsť len kúsok zachovaného betónového múrika vstupnej brány.
Bratislavské Lido je zapísané v zozname pamätihodností časti Petržalka pod číslom PET-3.56 a evidované ako bývalá rekreačná lokalita.
