ANDREJ ŠEBAN

Hudobný skladateť a interpret Andrej Šeban tvorí ako osamelý plavec proti prúdu špinavej záplavy a prívalu barbarsky rozkladnej komercie, konzumu a smrtonosného merkantilizmu.
Andrej je muzikant, ktorý má základné vlastnosti pre tvorbu opravdivej hudby. V každodennom hluku nezabudol spievať, nestráca citlivosť na svet, prirodzenosť, úprimnosť k sebe samému. Aj keď o ňom vravia, že je dokonalý, neustále cvičí a znovu sa učí ovládať svoj nástroj. Experimentuje a improvizuje s nástrojmi, tónmi a zvukmi, má ich pod kontrolou. Ohmatávaním reality skúma i báda, hľadá hranice a možnosti. V rovnováhe sa zasieva do liečivého ticha, odnáša nás od stereotypu a vychodených algoritmov.

Ak hudba, podobne ako iné druhy umenia, nie je len funkciou zábavky a emócie a krásy, zostáva nám už len pojem Pravda. Približovanie sa k nej, jej hľadanie, poznávanie existencie, rozširovanie hraníc človekovho vedomia a stimul pre aktiváciu energie ľudského mozgu, to všetko sa už blíži k filozofii. Šeban svojou hrou tvorí život v pravde. A ako sa zvykne hovoriť, pravda nás oslobodzuje smerom ku kritickej zodpovednosti, teda k tomu lepšiemu, než je chaos, nehybné prázdno a zánik.
Ešte nie je všetko zatopené a stratené.

(voľne podľa Ivana Kadlečíka)

andrejseban.com
BEZVETRIE 22112014

ŽELEZNÁ STUDNIČKA

Len asi 5 kilometrov od centra Bratislavy, v hornej časti Mlynskej doliny na úpätí Kamzíka, sa nachádza prírodný areál lesov, chodníkov a rybníkov Železná studnička. Táto malebná časť bratislavského lesoparku je oázou pokoja a ideálnym miestom pre únik z mestského stresu. Je príťažlivá a je pre všetkých po celý rok. Ako ďaleko a na ako dlho severne od Patrónky zájdete, záleží len na vás.

Mesto v r. 1826 nechalo urobiť analýzu vyvierajúcej vody v Mlynskej doline. Zistilo sa, že ide o alkalický železitý prameň, ktorý nekôr podnikaví mešťania využili pre potreby kúpeľov. Názov Železná studnička sa takto rozšíril z jediného bodu na širokú oblasť od Červeného mosta až kamsi po bývalé sanatórium.
V pôvodnej Vydrickej doline sa už pred stáročiami usadili mlynári a postavili tu mlyny. Už koncom 14. storočia jestvovalo na Vydrickom potoku minimálne 9 obilných mlynov. Tie vtlačili krajine špecifický charakter natoľko, že od polovice 15. storočia sa ujalo pomenovanie Mlynská dolina. Prvý mlyn sa nachádzal pri ústí Vydrice do Dunaja, pri dnešnej Botanickej záhrade, posledný stál poniže prameňa Železnej studničky. Boli v činnosti až do konca 19. storočia. Niektoré boli neskoršie prebudované na výletné pohostinstvá, časom sa však menili na ruiny.
Dnes už len historický a pre mnohých záhadný názov Železná studnička a dobové pohľadnice pripomínajú zašlú slávu hornej Mlynskej doliny.

Ferdinandove kúpele pri Želenej studničke (Eisenbrundel/Vaskútacska) otvorili prvú liečebnú a spoločenskú sezónu v r. 1830. Vybudoval ich Jozef Pergameny. Stredisko v tajuplnom lesnom prostredí sa stalo veľkou konkurenciou Piešťanom, mondénnemu Baden bei Wien či Budínu. Čistý prameň bez farby a vône bol vhodný pre ľudí trpiacich bledosťou a slabosťou. V r. 1844 budovu odkúpil Jakub Palugay, ktorý kúpele prebudoval na hotel, významné uhorské výletné miesto. Mesto začalo spravovať lokalitu v r. 1894 a v r. 1938 sa uskutočnila rozsiahla revitalizácia celeho areálu. Časom úprava toku potoka Vydrica narušila režim spodných vôd a liečivý prameň zanikol. Šesťdesiate roky minulého storočia priniesli postupnú devastáciu a budovu v r. 1970 zlikvidovali.

Začiatkom 20. storočia Prešporský okrášľovací spolok postavil za budovou Ferdinandových kúpeľov pôvabný zasklený pavilón z dreva v secesnom slohu. Krásny záhradný objekt sa k dnešnému dňu nezachoval, stal sa obeťou likvidácie kúpeľov v r. 1970.

Dostupné údaje z prvej tretiny osemnásteho storočia spomínajú existenciu ôsmeho mlyna známeho ako Klepáč. Usadlosť bola relatívne malá, situovaná v zúženej časti údolia zovretá medzi zalesnenými svahmi. Z nepatrnej obhospodarovanej plochy prischlo mlynu označenie ako chudobný. Rozsiahlejšie územie, dnes rybník, bolo močaristé a neobhospodarované. Ako ostrovný dom bol úplne obklopený vodným korytom a privádzačom vody na mlynské koleso, vedeným na úpätí svahu a pokračujúci odtokom vody do Vydrice. Slúžil až do r. 1911, kedy ho odkúpil staviteľ Ľudovít Gratzl a čiastočne ho obnovil. Nový majiteľ Jozef Raban v ňom od r. 1932 prevádzkoval vyhľadávaný letný hotel s reštauráciou. V minulých 60. rokoch však začala postupná devastácia celého objektu. V súčastnosti už v obnovenej usadlosti Klepáč pulzuje nový život a je príjemnou časťou lokality Železná studnička. Zachoval sa jeho historický vzhľad - šindlová strecha, dobové okná a mlynské koleso na hornom prítoku. 

Budovu deviateho mlyna, ktorá pochádza z r. 1846 (mlyn skončil pracovať v r. 1868) radikálne prerobili okolo r. 1900 na letný penzión. Pod názvom Suchý mlyn pretrval do druhej svetovej vojny. Po znárodnení budova prešla do vlastníctva lesného závodu, ktorý si tu zriadil prevádzkový dvor a byty. V súčastnosti sa dokončuje jeho historická rekonštrukcia. 

Súčasťou vydrických mlynov boli vodné nádrže. Prvú nádrž si dali mlynári postaviť už v r. 1761. Po pretrhnutí hrádze v r. 1763 však nádrž zanikla. V r. 1846 Mlynskodolinská spoločnosť, podľa projektu Jozefa Beszédeša, vybudovala štyri vodné nádrže. Táto harmonická sústava technicky vylepšila pohon vydrických mlynov. Zánikom mlynov stratili nádrže svoju funkciu a bez potrebnej údržby spustli. V záujme oživenia celého územia pristúpilo mesto v r. 1901 k obnove a rekonštrukcii existujúcich jazier. Stali sa z nich rybníky s možnosťou kúpania, člnkovania, v zime sa tu korčuľovalo. Dodnes sú neodmysliteľnou romantickou časťou Železnej studničky.

Horný vstup do scenérie Mlynskej doliny tvorí do dnešných dni prechod pod Červeným mostom. Pôvodný železničný viadukt bol postavený v roku 1848 na trati Gänserndorf - Marchegg - Bratislava a realizovala ho talianska firma Felice Tallachini. Pomenovaný bol podľa červených tehál, z ktorých bolo postavených 9 oblúkových klenieb na kamenných pilieroch, ktoré 215 metrov dlhý most dvíhali do výšky 19 metrov ponad dolinu a koryto Vydrice. Most, z ktorého sa zachovalo len torzo, v r. 1945 zničilo ustupujúce nemecké vojsko. Po oslobodení postavila Červená armáda s podporou obyvateľstva za rekordných 7 dní dočasný most, ktorý bol v r. 1948 nahradený úplne novým mostom z oceľových nosníkov. Pre zachovanie pôvodného mena Červený most bol natretý na červeno a takýto ho poznáme aj dnes. Na západnom konci mosta je jeho staničný domec, za ktorým začínal tienistý 2 600 krokov dlhý Pálfyho chodník, pomenovaný podľa predsedu vtedajšieho Prešporského okrášľovacieho spolku grófa Štefana Pálfyho. Vo vnútri lokality Železná studnička bol vyhľadávaný aj romantický Simonyiho chodník. Oba spustli.

Na Železnej studničke je krásne!

PANTA RHEI

Maria Theresa Walburga Amalia Christina (1717-1780)

Márii Terézii patrí v panteóne monarchistickej Európy čestné miesto. Táto energická žena tradície vystupuje v dejinách ako moderná panovníčka. Vedená intuitívnou inteligenciou, dokázala k dobru spoločnosti reformovať ríšu v súlade s tradíciami a zanechala nám model osvieteného konzervatizmu. S kódom katolíckej viery a koncepciou matrarchálnej moci, túžila byť matkou svojho ľudu. Takýto obraz, spravodlivosť a miernosť - justitia et clementia, sa o nej zachoval aj v našej histórii.
V období jej panovania prežila Bratislava obrovský rozmach. Okrem hospodárskej prosperity, sa zlatý vek prejavil aj v kultúrnom a umeleckom živote korunovačného mesta. Mimoriadne bohatým bol jeho stavebný vývoj. Mária Terézia mala hlavné mesto krajiny rada.

voskový model sochy Márie Terézie

V poslednej tretine 19. storočia bola Európa poznačená výstavbou pomníkov a sôch na verejných priestranstvách. V prostredí monarchie tento jav súvisel s prípravami na miléniové oslavy, ktoré sa konali v r. 1896. Uhorská vláda sa rozhodla podporiť výstavbu desiatich pamätníkov v krajine, kam sa zaradila aj Bratislava. Smerodajným kritériom pre dielo, ktoré malo byť umiestnené na bývalom mieste korunovačného vŕšku, mal byť námet, ktorý by poukazoval na tisícročnú históriu Uhorska, pripomenul bratislavské korunovácie panovníkov a budúci autor mal pochádzať z Bratislavy.
V r. 1893 komisia vybrala návrh Jánosa Fadrusza, ktorý predstavoval korunovačný pomník Márie Terézie. Aj keď sa rozhodol realizovať pomník len jedného z množstva panovníkov, ktorí boli v Bratislave korunovaní, veľmi silný kult Márie Terézie v celom Uhorsku pomohol tomu, aby bol Fadruszov návrh akceptovaný.

rozpracovaná socha Márie Terézie

súsošie Márie Terézie

Jedenásťmetrový monument bol ojedinelým symbolom politickej oddanosti a vojenskej moci. Skladal sa zo žulového podstavca a mramorového equestiárneho pomníka, po stranách so sochami kuruca a veľmoža. Korunovačný námet Fadrusz spojil s prísahou uhorskej šľachty, ktorá sa zaviazala na život a krv, že bude brániť krajinu - vitam et sanguinem. Tieto slová zdobili čelo podstavca. Aby divák mohol čitateľne vnímať postavu Márie Terézie, kôň mal netypicky sklonenú hlavu.

Korunovačný vŕšok (1776-1870)

Jeden z najdôležitejších aktov korunovácií sa konal na Korunovačnom vŕšku, keď korunovaný sediaci na koni naň vystúpil a švihol na všetky svetové strany mečom, čím deklaroval vôľu brániť krajinu proti nepriateľom. Pôvodný, ktorý stál od prvej korunovácie v r. 1563 za Rybárskou bránou a tvorili ho hlina a drevenné zábradlie, bol v r. 1773 rozobraný, pretože sa tam začala výstavba krajinskej sýpky. V r. 1776 na podobnom mieste, avšak trochu bližšie k Dunaju, na mieste dnešného námestia Ľudovíta Štúra, postavili nový Korunovačný vŕšok podľa projektu Františka Antona Hillebrandta. Na Krönungshügel, bola použitá pôda zo všetkých uhorských stolíc a bol obložený kameňom a balustrádou. V r. 1870 ho kvôli dopravnej situácii na dunajskom nábreží odstránili, čo vtedajší obyvatelia a milovníci mesta odsúdili.

odhalenie pamätníka Márie Terézie (1897) 

Dňa 16. mája 1897 zažilo slobodné mesto Prešporok posledný záblesk slávy, ktorá ho predtým sprevádzala tri storočia históriou ako hlavné a korunovačné mesto uhorského kráľovstva. Na slávnostnom odhalení súsošia na Krönungshügelplatz, sa zúčastnil aj sám cisár a kráľ František Jozef a mnohí príslušníci panovníckej rodiny. Z pavilónového prístrešku, kde sa nachádzal trón, jeho veličenstvo sledovalo priebeh omše a slavnostné odhalenie.

dobová pohľadnica námestia s pamätníkom

dobová pohľadnica námestia s pamätníkom

dobová pohľadnica námestia s pamätníkom

dobová pohľadnica námestia s pamätníkom

dobová pohľadnica námestia s pamätníkom

 parčík Jánosa Fadrusza; János Pflieger (1903-1945)

Osud dnes už nezachovaného pamätníka nebol veľmi dlhý. Po prevrate v r. 1918 sa najprv zdalo, že revolučné davy oslávia vznik československého štátu zhadzovaním c.k. orlíc. Mnohých oslavujúcich to ale neuspokojili a čoskoro sa začali vŕšiť aj na historických pamiatkach. Nový parlament začal interpelovať vládu, aby v čo najkratšom čase boli odstránené miléniové pomníky, ktoré hlásali tisícročnú nadvládu Maďarov na území bývalého Uhorska. Niektorí poslanci osobitne upozornili na pamätník Márie Terézie v Bratislave. V ich chápaní oslavoval princíp uhorského kráľovstva a cnosti maďarskej šľachty a provokoval československé národné cítenie. Ako historicky a umelecky bezcenný sa mal zakonzervovať a umiestniť na iné vhodné miesto. Po tom čo kamennej cisárovnej ktosi prehodil cez hlavu vrece, radnica dala súsošie zabedniť. Úrady tak zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka a vec dozrela na rozbúrenej ulici.
27. októbra 1921 začal dav na námestí Márie Terézie, pod vedením československých legionárov a českých Sokolov, barbarskú orgiu. Dielo bolo zdemolované, trosky si rozobrali bratislavskí sochári a kamenári, časť úlomkov skončila v Dunaji. Bratislava zastonala a veľká časť obyvateľstva odstránenie súsošia odsúdila.

 zničený pamätník (1921)

 dobový obrázok námestia s podstavcom bez súsošia

Na uvoľnenom mieste postavili v r. 1938 pamätník Milana Rastislava Štefánika, ktorý dotváral pylón so známou plastikou leva držiaceho štít so štátnym znakom. Autorom bol český sochár Bohumil Kafka, priestor bol premenovaný na Námestie 28. októbra. Podľa pôvodného zámeru mal lev hladieť smerom na petržalský breh Dunaja, kde bola štátna hranica, ale vzhľadom na medzinárodné napätie bol napokon lev natočený smerom k soche generála. Stavitelia kompozície to stihli na poslednú chvíľu, pretože symbol československej štátnosti mal v tom čase už svoje dni zrátane. Údajne aj na Hitlerov podnet - Die katze musst gehen! - bol lev v r. 1940 odstránený. Štefánikova socha na námestí zotrvala len do prvej polovice 50. rokov, generál totiž nepatril medzi favoritov komunistickej ideológie.

pamätník Milana Rastislava Štefánika; Bohumil Kafka (1938-1940)

 socha Milana Rastislava Štefánika; Bohumil Kafka (1940-1954)

 Rooseveltovo námestie

V r. 1972 osadil štát na námestí bronzové súsošie na pamiatku Ľudovíta Štúra. Ako napísal literárny vedec Milan Šútovec, práca sochára Tibora Bártfaya a architekta Ivana Salaya je tvorená niekoľkými navzájom prepojenými meravými bronzovými figúrami, pohľadovo orietovanými na všetky svetové strany a reprezentujúcimi nie Štúrovo bezprostredné a konkrétne intelektuálne okolie exponentov národného obrodenia, ale anonymný takzvaný ľud. Figúry sú z proporcionálnych hľadísk figúrami celými, z modelérskeho hľadiska ide však akoby o nedokončenú prácu: vrchné pasáže s hlavami postáv sú sochársky prepracované aspoň do takej miery, že v prípade hlavnej figúry sa dajú identifikovať jej portrétne črty; smerom nadol sa však kontúry postáv rozplývajú v ťažkej hmote neštrukturovaných drapérií, takže z anatomického hľadiska ani nie je jasné, či postavy vôbec majú aj nohy, alebo nie. Napriek tomuto opisu, je pamätník považovaný odbornou verejnosťou za sochársky cenné dielo. 

 súsošie Ľudovíta Štúra; Tibor Bártfay a Ivan Salay (1973)

Neveľké námestie Ľudovíta Štúra nie je miestom, kde by sa vytvárali slovenské dejiny, tu však dnes ukazujú svoju najgrotesknejšiu tvár - vo svojej Zlatej knihe Bratislavy to napísal spisovateľ Pavel Dvořák. Súčasné štúrovské súsošie predstavuje dielo z obdobia 70. rokov. Svojim charakterom nekorešponduje so žiadnym architektonickým objektom na námestí, ktoré tvoria prevažne neoslohové stavby z obdobia druhej polovice 19., resp. začiatku 20. storočia. Tie naopak tvorili vhodnú kulisu klasicky poňatému súsošiu Márie Terézie.
Bártfayove dielo by sa dnes oveľa lepšie vynímalo v prostredí architektúry z obdobia svojho vzniku. Takýto nevyužitý priestor sa nachádza napríklad na námestí Slobody. Tu po odstránení Gotwaldovej sochy zostalo prázdne miesto, ktoré si priam vyžaduje doplnenie a okolitá zástavba by súznela s charakterom súsošia Ľudovíta Štúra. V tomto priestore by naplnilo aj svoj historický odkaz - tu sa v r. 1849 rozpustil dobrovoľnícky zbor Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý bojoval za národné oslobodenie Slovákov. Samotný autor považuje premiestnenie štúrovského pamätníka za akceptovateľné. Podľa jeho názoru by sa súsošie aj lepšie vynímalo na pozadí oblohy a zelene, ako v súčastnosti na šťukovej fasáde budovy Reduta. Celé námestie by po jeho dotvorení tak mohlo získať reprezentačný národný charakter. Existujú aj ďaľšie možné alternatívy presunu - napr. Sad Janka Kráľa alebo vyústenie Štúrovej ulice na Šafárikovo námestie. 

 vizualizácia možnej budúcej podoby Námestia slobody

Znovuoživený Bratislavský okrášľovací spolok by chcel, aby sa v meste pamätník Márie Terézie opäť objavilo. Zámerom jeho iniciatívy je úplné dispozičné a hmotné obnovenie diela na autentickom mieste - teda vytvorenia čo najvernejšej kópie, vypracovanej na základe štúdia dobovej dokumentácie, ako aj zamerania zachovaných úlomkov. Projekt reinštalácie nemá žiadne politické zámery, má len snahu obnoviť úctu k najslávnejšiemu obdobiu feudálnej Bratislavy a tak posilniť v slovenskej spoločnosti európske historické povedomie.
Hlinený model, ktorý je zmenšeninou dobovej sochy v merítku 1:3, je už nahodený v základnej kompozícii, dokončievajú sa detaily. v závere sa odleje do sádry. Ide o kolektívnu prácu ktorá sa zfinalizuje v talianskom kameňolome Carrara, kde na diele budú pracovať tamojší špecialisti pod dohľadom našich majstrov. Keďže súsošie bude vážiť 45 až 50 ton, predpokladá sa, že vyhotovenie potrvá minimálne dva roky. Celok by tak bol dokončený v roku 2013. 

časť dokumentácie súsošia

 hlinený model repliky sochy (2011)

 akademická sochárka Martina Zimanová, autorka repliky súsošia

 vystavený model časti súsošia (2011)

 vizualizácia znovuosadeného súsošia Márie Terézie

 nitrianska Márie Terézie; neznámy autor (18. storočie)

 zrekonštruovaný odliatok nitrianskej sochy - Bratislava; Miroslav Čermák (1992)

 Maria Theresien Platz, Wien - Austria