Anton Podstraský / 1.4.1939-21.8.2007
celý život to bolo len také bezcieľne chodenie
čakal som, kedy do niečoho zakopnem
keď som zakopol, tak to už stálo za to
čakal som, kedy do niečoho zakopnem
keď som zakopol, tak to už stálo za to
Anton Podstraský sa narodil v roku 1939 v obci Pružina pri Považskej Bystrici. Pochádzal z dvanástich detí, ktoré museli rodičom pomáhať pri zabezpečovaní obživy, ale ako desaťročný ťažko ochorel. Diagnóza znela - kostná tuberkulóza. Choroba ho pripútala na lôžko, kde strávil dva roky. Počas tejto doby sa venoval kresleniu, v ktorom pokračoval aj po návrate do školy, no choroba mu spôsobovala problémy počas celého života. Až koncom roku 2006 mu nefunkčnú nohu museli amputovať.
V roku 1955 bol prijatý do prvého ročníka na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave. Po zistení profesorov, že na prácu s drevom má väčší talent ako na maľovanie, začal s rezbárstvom. Neskôr, po vzhliadnutí jeho fotografií sôch, ktoré si robil sám pre seba, mu navrhli, či by nechcel vyskúšať fotografiu, ktorá ho naplno chytila. V roku 1959 spravil záverečné skúšky. Boli to portréty sochára Alexandra Trizuljaka pracujúceho vo svojom ateliéri na návrhu súsošia sovietskeho vojaka pre Slavín.
Po sérii rôznych zamestnaní sa stal fotografom Filmových ateliérov na bratislavskej Kolibe. Vďaka tejto práci precestoval celé Slovensko. Služobné cesty využíval na fotografovanie vlastných námetov - krajina a jednoduchí ľudia. Keď sme niekde filmovali, utiekol som od štábu a fotil som si svoje veci. Režiséri ma tolerovali. Vedeli, že sa vrátim a budem fotiť aj pre nich. Bol to krásny život. V ateliéroch na Kolibe pracoval do roku 1974, kde celkovo zdokumentoval 26 slovenských filmov. Tu sa jeho kariéra filmového fotografa končí. Po čase začal pracovať pre noviny. Hoci musel prijímať aj zadania od redakcií, väčšina uverejnených fotografií vznikla ako voľná tvorba. V 70. a 80. rokoch bola stredobodom jeho tvorivého záujmu téma alkoholu.
Strhávanie plagátov k 1. máju alebo k výročiu SNP ho stálo šesť mesiacov v bratislavskom Justičnom paláci, z ktorých si však odsedel štyri. Súd mu nariadil aj protialkoholické liečenie. Tak sa po návrate z väzenia dostal do psychiatrickej liečebne v Galante. Keď som tam nastúpil, primárka bola práve odcestovaná. Tak som fotil. Keď sa vrátila, tak sa zľakla a aparát mi zobrala. Od kamaráta som však dostal ďalší. Ale aj ten mi zobrali. Ale podobne ako vo väzení, jeho fotografie ďalej vychádzali v tlači. Do blázinca mi chodili pravidelné honoráre. Taký prípad tam ešte nemali. Bol som najbohatší blázon!
Alkohol bol pre fotografa spoločníkom, inšpiráciou, ale tak isto aj problémom. Po trinásťročnom manželstve sa rozviedol a stratil kontakt s dvoma dcérami.
Až do konca osemdesiatych rokov tvoril bez problémov. Pád komunizmu a následná zmena režimu, situácia v masmédiách však predznamenali koniec jeho aktívnej kariéry. Uživiť sa svojim remeslom nakoniec vzdal. Fotografoval aj naďalej, ale skromné a občasné honoráre boli iba prilepšením k jeho invalidnému a starobnému dôchodku. Koncom deväťdesiatych rokov a v prvých rokoch 21. storočia už nefotografoval, iba skôr oddychoval a čas trávil popíjaním vína s kamarátmi.
Zomrel po hospitalizácii v roku 2007.
Anton Podstraský síce rád fotografoval dynamiku života, ale pre dejiny fotografie sú asi najdôležitejšie jeho záznamy skleslosti, nevládnosti a nehybnosti. Málokto tak ako on predstavil typické prejavy spoločenskej stagnácie, vlastne reálny obraz socializmu v záverečnej fáze jeho existencie.
Bol synáčikom ulice sveta plnej porúch a úpadku.
© ANTON PODSTRASKÝ
