Značnú časť svojho života som bol prehliadaný.
Svojím spôsobom som tak bol ale stále šťastný.
Byť prehliadaný je obrovská výhoda.
Vďaka tomu som sa naučil vidieť to, čo iní nevidia a reagovať na situácie inak ako ostatní.
Pozorujem svet bez toho, aby som bol na čokoľvek pripravený.
Saul Leiter
Neobyčajné čiernobiele fotografie, akty pre módne časopisy ale aj osamelé farebné momentky z newyorských ulíc bolo v uplynulých dňoch možné vidieť na výstave Saula Leitera vo viedenskom Kunst Hause.
Jeden z priekopníkov americkej farebnej fotografie sa tu predstavil ako muž, ktorého zvedavo a skromne fascinujú zo šedi vytrhnuté krásy pouličného života v New Yorku. Fotografuje najčastejšie v blízkom okolí, niekedy pred vlastným domom, na fotografiách ukazuje veci prehliadané a zabudnuté.
Saul Leiter sa mal na želanie rodičov stať rabínom, ale už od detstva sa nedokázal odtrhnúť od kníh s umením. Miloval ho a túžil sa stať maliarom po vzore Picassa, Vermeera či Vuillarda.
V roku 1946 opustil rabínskú školu v Clevelande a vydal sa maľovať do New Yorku, kde stretol jedného z priekopníkov abstraktného expresionizmu Richarda Pousset-Darta. Ten v ňom prvýkrát prebudil záujem o fotografiu. Keď Leiter o rok neskôr navštívil výstavu fotografií Henriho Cartiera-Bressona, od maliarskych plátien sa odpútal.
Cartier-Bressonove čiernobiele snímky spontánnych momentov na neho urobili taký dojem, že si okamžite zakúpil fotoaparát Leica. Bez akejkoľvek prípravy sa vydal v ústrety newyorským uliciam a začal fotografovať okolité dianie. Najprv čiernobielo, hoci vzápätí potom ako jeden z prvých fotografov prešiel na farebný film. Napriek tomu sa Leiter čiernobielej fotografie nikdy úplne nevzdal.
V roku 1951 Leiter publikoval v časopise Life cyklus fotografií The Wedding as a Funeral a začal spolupracovať s Harper 's Bazaar, Elle a Vogue. Jeho talent si vzápätí všimol fotografický kurátor newyorského Múzea moderného umenia a galerista Edward Steichen, ktorý Leiterovi v roku 1957 vystavil dvadsať farebných fotografií. Na verejnosť ale zvlášť nezapôsobili.
S odhodlaním sa však naďalej prechádzal ulicami, kde si robil fotografie len tak pre radosť. Saula Leitera priťahujú obyčajné všednosti - náhodní okoloidúci, autá, kaviarne, taxíky, výklady obchodov, dopravné značky alebo najrôznejšie nápisy, ktoré inak okoloidúci bez povšimnutia míňa. Svoje objekty si dôsledne vyberá a upozorňuje, čo nám zatajujú.
Aj keď sa Leiter zameriava na všedný život, jeho fotografie nemožno považovať za rýdzo dokumentárne. Na to sú až príliš subjektívne - plné melanchólie, odcudzenia a samoty. Silný dojem navyše v jeho prípade prináša veľkosť obrazovej plochy, na ktorej býva predmet rozostrený, ďalej časté hry svetla a tieňa, asymetrické kompozície a používanie starých filmov, ktoré umožňujú experimenty s farbou a jej kontrastom.
89-ročný Saul Leiter dodnes žije v New Yorku. Keď prší alebo padá sneh a ľudia sa chúlia pod dáždniky či trasú zimou, stále berie fotoaparát a vyráža do ulíc, aby aspoň na chvíľu zastavil mesto, ktoré sa k spánku nikdy neukladá.
Chcel by som sa zoznámiť s pánom Leiterom, chodiť s ním po uliciach New Yorku a spolu veľa fotografovať.
