RALPH GIBSON

 Ralph Gibson

© RALPH GIBSON
INFANTA

ABBEY ROAD

Ucho sveta si už vypočulo veľa novej muziky po tom, čo vyšiel posledný bítlsácky album Abbey Road (26.9.1969/UK, 1.10.1969/USA), hoci posledným vydaným bol Let It Be. V hlasovaniach o najlepší album je často obchádzaný v prospech farebnejšieho Seržanta a temnejšieho Revolveru. Táto séria nepredvídateľných piesní pôsobí však premyšlavejším dojmom a je jednotnejšia. Je to ich zásadné dielo plné spoločenských komentárov a je rovnako progresívne, ako čokoľvek, čo legendárna štvorka kedy nahrala. Väčšina skladieb pochádza z nahrávania dokumentu Get Back, len pesničky Come Together, Here Comes The Sun, You Never Give Me Your Money a The End skomponovali Beatles pre tento projekt. Album sa okamžite vyšplhal na vrchol hitparád , získal Grammy za najlepší zvuk a stal sa ich najpredávanejším. Zároveň šlo o prvú platňu kapely, publikovanú len v stereoverzii.

Beatles v Abbey Road excelovali.

Ale už len ako ilúzia. Po niekoľkých týždňoch práce na albume bolo jasné, že ich dni sú spočítané. Lennon a McCartney dospeli k vzájomnej kompromisnej pomste.

Nový album nemal dlhšiu dobu názov. Jeden z návrhov znel Everest, inspirovaný značkou cigariet zvukového technika. Bolo to výstižné, veď predsa zdolali mnohé vrcholy populárnej hudby. Avšak pri uvažovaní o fotografovaní v Himalájach názov zavrhli. Zhodli sa na názve Abbey Road, čo je názov ulice, v ktorej nahrávky vznikli. Fotografie na obal sa mali zrealizovať tiež v okolí. 8. augusta 1969 o 10,00 dopoludnia sa ulica policajne uzavrela na 10 minút, aby Iain Macmillan mohol z rebríka 6x zvečniť Beatles kráčajúcich po prechode, ktorý sa takto stal najslávnejším na svete. Fotograf sa pokúsil zbaviť volkswagenu vľavo, ale kedže Beatles boli kedysi Beetles, zostal v zábere ako vhodná kulisa. Vznikol kultový a veľakrát parafrázovaný záber. Zadnú stranu obalu tvorila fotografia múra pri štúdiu, na ktorom je tabuľka s názvom ulice. Prasklinu v múre niektorí teoretici považujú za mystické znamenie o rozpade skupiny.

Obal neskôr slúžil ako hlavný dôkaz v prospech teórie o smrti Paula. Podľa bizarnej hypotézy ide na foto v podstate o pohrebný sprievod s McCartneyom v úlohe zosnulého. Existovali pre to dva dôvody: bosé nohy sú znamením smrti Cosa Nostry a na poznávacej značke volkswagenu je 28IF - Paul by sa dožil 28 rokov, keby (If) zostal nažive. To že mal vtedy 27 sa ignorovalo, pretože podľa hinduistickej tradície sa deň pôrodu považuje za prvé narodeniny - tak elegantne bola nezrovnalosť vyriešená. Popieranie smrti vraj nemalo žiadnu váhu - po prechode kráča dvojník, ktorý sa prezradil tým, že drží v pravej ruke cigaretu, čo by ľavák McCartney neurobil. Celú mašinériu spustil dee jay Russ Gibbs z detroitského rádia WKNR. On prišiel s domienkou, že sa Paul 9. alebo 10. novembra 1966 pohádal v štúdiu s ostatnými Beatles, rozzúrený opustil nahrávanie, nasadol do svojho Aston-Martinu, havaroval a pri nehode prišiel o hlavu. Potom vraj Brian Epstein jeho smrť ututlal a nahradil ho iným mužom.

Hoci londýnska lokalita Abbey Road je britskou kultúrnou pamiatkou, nahrávací komplex nie žiadnym skanzemom, ale frekventovaným miestom vzniku vysoko kvalitných nahrávok. Jeho technické zariadenie sa neustále inovuje v súlade s vývojom nahrávacej techniky. Skladá sa zo štyroch štúdii. Studio One poskytuje najväčší priestor a vznikajú tu predovšetkým nahrávky vážnej a filmovej hudby. Využívali a využívajú ju umelci formátu Herberta von Karajana, Josého Carrerasa, Marie Callasovej, ale aj Roda Stewarta alebo Stevieho Wondera. Studio Two je azda najslávnejším štúdiom na svete, pretože práve tu vznikla väčšina nahrávok Beatles. V Studiu Three zasa nahrávali Pink Floyd, U2 či Coldplay. Štvrtým štúdiom komplexu Abbey Road je Penthouse, ktorý slúži predovšetkým na digitálne mixovanie v stereu aj vo viackanálovom zvuku.

ALBUM
SPOTIFY
WIKIPEDIA
ABBEY ROAD STUDIOS 
PHOTOS

SCHÖNE NÁCI

Ignác Lamár / 11.8.1897-23.10.1967

V predvojnovej Bratislave si boli ľudia bližší. Zväčša sa osobne poznali všetci ľudia z ulice, kde bývali, tých známejších poznala celá štvrť, ba i celé mesto. Veľkej popularite sa tešili športovci, lekári, právnici, učitelia, obchodníci a hudobníci. Zvláštnu kastu populárnych ľudí tvorila asi desiatka ľudí - čudákov. Jedným z nich bol aj Schöne Náci. Dá sa povedať, že bol spomedzi všetkých podivínov najpopulárnejší.

Narodil sa v chudobnej bratislavskej rodine, koncom 19. storočia. Rodičia malého Náciho bývali na Podhradskej, po vojne na Žižkovej ulici. Tam aj vychodil šesťtriednu cirkevnú školu, lebo v tých časoch bola povinná dochádzka do školy šesťročná. Po vychodení školy ho dali rodičia do učenia obuvníckemu majstrovi. Po skončení tretieho učňovského roka sa podrobil v živnostenskom spoločenstve učňovskej skúške. Po jej úspešnom absolvovaní dostal výučný list. Sotva sa stačil novučičkým učňovským listom pochváliť rodičom a majstrovi, už aj išiel, ako to bolo vtedy zvykom, na vander zbierať pracovné skúsenosti v iných mestách a u iných majstrov.

Vyzbrojený učňovským listom a pár grajciarmi prišiel do Viedne. V hlavnom meste rakúsko-uhorského cisárstva nemal žiaden oporný bod. Biedny blúdil ulicami veľkomesta, občas sa nejaká majstrová uľútostila nad dengľavým chlapcom a podala mu za to tanier polievky s chlebom. Ak nenatrafil na dobrú dušu, neostávalo mu iné, ako sa postaviť medzi žobrákov pred kláštornú bránu a čakať na polievku pre chudobných s kúskom chleba. Aj nocľahy vyskúšal všelijaké. Niekedy mu majster dovolil jednu noc prespať v preplnenej izbe pre tovarišov, inokedy sa mu podarilo zohnať voľnú posteľ v robotníckej nocľahárni, ale dosť často sa mu ušla aj tvrdá lavička v odľahlom parčíku, kde unikol ostražitému zraku policajta.

V tých krušných časoch ho dosť často pokúšala myšlienka vzdať sa márneho úsilia nájsť si prácu a vrátiť sa do rodného mesta k rodičom. No toto pokušenie vzápätí vyhnal z hlavy obávajúc sa výsmechu a hanby. Konečne po niekoľkotýždňovom blúdení mestom sa mu podarilo uchytiť u chudobného príštipkára na viedenskom predmestí. Ten využijúc jeho biedu i neorganizovanosť, zamestnal ho za biedne zaopatrenie s nocľahom a niekoľkograjciarovým vreckovým na nedeľu. Takto biedil niekoľko rokov až do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď dostal povolávací rozkaz na odvod do Bratislavy. Domov sa priviezol v električke, no sklamal tým, že nedoniesol domov žiadne groše. Na odvodoch, ktoré sa konali v bratislavskej Redute, dengľavého Ignáca neuznali schopného nosiť cisársko-kráľovský mundúr.

Po narukovaní brancov do mnohonárodnej armády jeho cisársko-kráľovského veličenstva naraz prestala byť robota v predimenzovanej obuvníckej činnosti úzkoprofilová. Ba o mladého obuvníckeho tovariša Nácka sa uchádzali až traja uliční majstri cechu. Zrazu vojna doniesla dosť roboty, len v meste ubúdalo potravín. Neostávala poživeň ani na skromné prídelové lístky, a tak sa vždy niekto z rodiny vybral na robotu do blízkych dedín. Nastala čas výmenného obchodu. Dedinčania za šatstvo, obuv a neskoršie i za šperky vymieňali svoje hospodárske prebytky. Chudáci skoro prišli o svoje skromné zásoby šatstva, bielizne a obuvi, a tak sa hlad nasťahoval do Podhradia. Výsledkom biedy bola hromadná tuberkulóza.
Po skončení vojny sa demobilizovaní vojaci, ranení a invalidi vracali domov. Vojnou rozvrátené hospodárstvo nemalo surovín, a preto sa po vojne znovu rozmohla nezamestnanosť robotníkov. Rakúska časť mocnárstva bola hospodársky vyspelejšia a stabilnejšia (k nej patrili i Čechy), a tak fabriky spoza rieky Moravy hľadali náhradu za stratené odbytištia na Slovensku. Dielo zruinovania obuvníckeho remesla dokončil Baťov Zlín a krajčírov začal ničiť vyspelý konfekčný priemysel prostějovského Rolného a Neheru. Aj Náckov majster v dôsledku lacnejšej konkurencie strácal zákazníkov a po čase prepustil pomocníkov a ako s posledným sa rozlúčil s Náckom. V dvadsiatych rokoch nášho storočia v dôsledku podvýživy hlavne mestského obyvateľstva si španielska chrípka vyžiadala tisícky obetí na životoch. Neobišla ani Náckových rodičov, a tak v priebehu niekoľkých mesiacov prišiel o oboch.

Nácko sa stal z vyučeného robotníka príležitostným robotníkom. Pomáhal murárom pri výstavbe družstevných bytov, v zime robil v obchodoch vybehávača a v letnej sezóne pomáhal bulharským záhradníkom za skromnú stravu, ktorá spočívala zväčša z varenej a surovej zeleniny.

Rozhárané povojnové pomery sa v Bratislave pomaly konsolidovali a znovu nastal predel medzi bohatými a chudobnými. Zámožné rodiny potrebovali znovu slúžky, kuchárky a občas na ťažkú robotu - prášenie kobercov aj mužskú silu. Nácko sa chopil danej príležitosti a stal sa odborníkom na prášenie kobercov. Keďže robil svedomito, klientela zámožných paničiek sa mu rozrastala. Vďaka usmievavej a zdvorilej povahe si Nácko získaval stále väčšiu priazeň vtedajších milostivých paní. Okrem dennej stravy dostával aj pár koruniek, a tak sa pomaly dostával z biedy von.

Vrchol šťastia získal u grófky Nyári. Po vyprášení ťažkých perzských kobercov stará pani Nácka vyplatila originálnou mzdou. Otvorila pred ním skriňu plnú pánskej bielizne a šatstva a navrhla mu ako odmenu výber kompletného ošatenia. Nácko sa uveličený prehŕňal v oblekoch až naďabil na frak, pásikové čierne nohavice, košeľu, sako, čierne topánky - lakovky a cylinder. So šťastným úsmevom na tvári sa spýtal, či si to môže zobrať. Po kladnej odpovedi sa prezliekol do získaného šatstva. Keď sa po prezlečení predstavil darkyni, tá s nadšením zvolala: Teraz ste, Náci, naozaj pekný muž!

Keď sa v podvečer vracal v tomto oblečení domov, deti prvé rozniesli správu o Náckovej premene. Keď susedom celý rozžiarený rozprával, aké šťastie ho postretlo a ako ho dobroprajná pani označila za pekného muža. Tento prívlastok mu susedia dali najprv v dome, potom na ulici a nakoniec aj v celom meste. Schöne Náci ho oslovovali nielen Nemci, ale i Slováci, Maďari a Česi. Od tých čias chodil Náci výlučne len vo fraku. V aktovke si nosil pracovný odev, naďalej prášil koberce a po skončení práce sa prezliekol. S prívetivým úsmevom odchádzal domov, pričom sa na pozdrav okoloidúcich mierne ukláňal a s každým čo ho oslovil sa dobrosrdečne pozhováral.

Začiatkom tridsiatych rokov si v matrike zistil redaktor vtedajšieho nemeckého denníka Grenzbote Benyavski, že sa Schöne Náci dožíva štyridsiatky, a tak s nim urobil v kaviarni Carlton novinové interwiev. Obsah tohto rozhovoru uverejnil v nedeľnom čísle. Len z tohto rozhovoru vyšlo najavo, že Schöne Náci žije už roky vo vysnívanom svete. Na redaktorovu otázku, ako prežil detstvo, na prekvapenie všetkých, čo ho od malička poznali, uviedol, že pochádza z bohatej rodiny a že ho o dedičstvo pripravili súrodenci. Na ďalšiu otázku, prečo sa doteraz neoženil a nezaložil si rodinu, dal nečakanú odpoveď, ktorá rozosmiala všetkých čitateľov. Schöne Náci odpovedal, že už roky je zasnúbený s bohatou Američankou, ktorej sa však nechce prísť za snúbencom do Európy a on zase nechce opustiť svoje rodné mesto.

Tento rozhovor ešte viac spopularizoval Ignáca. Ešte slávnejším sa stal jeho portrét, kde ho zvečnil akademický maliar Schurmann. Tento bratislavský rodák ho vymaľoval na Rybnom námestí pri Mariánskom stĺpe. V jednej ruke mal cylinder, v druhej držal vychádzkovú čiernu palicu so striebornou rúčkou a prsty mal ozdobené prsteňmi. Portrét bol niekoľko rokov vystavený na Sedlárskej ulici, ktorá bola v tých časoch hlavným bratislavským korzom.

Cez druhú svetovú vojnu sa neviedlo Nácimu dobre. Niektorí ho odporúčali na transport do Reichu, kde duševne chorých ako menejcenných fyzicky likvidovali. Schöne Náciho si zavolali na Deutsche Partai a tam mu striktne prikázali, aby sa čo najmenej ukazoval na verejnosti.

Po skončení vojny angažovaných bratislavských nacistov a postupne aj ostatných Nemcov zaistili a ubytovali v zbernom tábore, ktorý bol v Petržalke na Kopčianskej ceste. Na prekvapenie tých, čo ho poznali, ocitol sa v zbernom tábore aj Schöne Náci. Noví ľudia, ktorí nepoznali vojnové a predvojnové pomery v Bratislave, si vysvetľovali prezývku Schöne Náci ako pekný nacista. Zabudli, že krstné meno Ignác má nemeckú podobu Náci. Po tomto vysvetlení a po prešetrení jeho politickej činnosti milého Nácka po niekoľkých mesiacoch pustili domov.

Po tejto pre Nácka tragickej skúsenosti sa stal pekným Ignácom. Každému, kto ho oslovil starým nemeckým menom, trpezlivo vysvetľoval, že už je iba pekným Ignácom. Začal sa usilovne učiť slovenčinu, ktorú si celkom obstojne osvojil.

Napriek pribúdajúcim rokom chodieval Ignác pod okná uršulínskeho kláštora, z ktorého medzičasom urobili študentský domov pre stredoškoláčky a spieval mladým dievčatám serenády.
Pekný Ignác dokončil svoju životnú púť v domove dôchodcov. Bol jednou z najpozoruhodnejších figúrok Bratislavy. Bol pamätník iného koloritu a len hŕstka starých Bratislavčanov si dnes občas v uponáhľanom živote spomenie, že už v uličkách starého centra nestretáva starého a dobrého Schöne Náciho.

Musí to byť krásny pocit byť človekom, ako si ty, Nácko.
Lebo po celý život si aj v tých najťažších chvíľach dokázal vnášať medzi ľudí lásku a pokoj.
A možno si ani neuvedomuješ, čo si po desaťročia znamenal pre starých Bratislavčanov.
Ale aj pre tých mladých.
Bol si pre všetkých miláčkom, ale aj malým velikánom Schöne Nácim, na ktorého svet nikdy nezabudne.
Bolo to bezplatné, no nádherné predstavenie.

foto: internet
text: Emil Friedl

TIBOR HUSZÁR

Tibor Huszár

(photo: Arnold Newman)

NAJLEPŠIA FOTOGRAFIA JE TÁ. KTORÚ NIKDY NEUROBÍTE

 Dobrá fotografia vzniká veľmi ťažko. Musia na nej byť vidieť vaše pocity. Nemusíte pod ňu napísať vôbec nič a každý pochopí, čo ste ňou chceli povedať. 

Fotografia je moja vnútorná sloboda, ale aj vnútorné väzenie ducha. Každé oslobodenie ma vracia späť do zajatia.

Pre mňa je autorskou čiernobiela fotografia. Sám ju vyvolávam, zväčšujem. Je pre mňa zážitkom, keď mám celý proces vzniku fotky vo svojich rukách.

Celý život sa snažím o nezávislosť, vynakladám na ňu celú svoju energiu. Je to moja cesta i cieľ. Keď ju dosiahnem, túžim po vzájomnosti. Chcem byť dobrým fotografom a táto vízia prešla do môjho životného štýlu.

Fotograf Tibor Huszár strhne ľudí povahou. Bez toho, aby niečo organizoval, vytvára okolo seba situácie, z ktorých vznikajú výborné dokumenty. Život sa pred ním otvára, predvádza. Hovorí, že fotografovanie je vecou inteligencie, ale je aj vecou šťastia. Treba byť v správnu chvíľu na správnom mieste. A on tam je.

© TIBOR HUSZÁR