Jej životný príbeh nie je veľmi známy. A predsa sa táto mladá dáma nezmazateľne zapísala do dejín Bratislavy.
Beatrix Čelková, rodená Pospíšilová, v blízkom kruhu prezývaná Trixi, sa narodila sa v roku 1925 v Bratislave. Po vzniku slovenskeho štátu sa manželstvo Pospíšilovcov rozpadlo a otec, ktorý inklinoval k sociálnej demokracii, odišiel spolu s dcérou do Prahy. Krátko na to nacistické Nemecko obsadilo Čechy a Moravu. Trixi bola v tom čase terciánka na gymnáziu a často ju navštevovala sestra jej otca – pani Hrubišková, ktora bývala v Bratislave. Táto vzdelaná kultivovaná dáma, významna členka občianskeho protifašistického odboja, v slovenských ilegálnych kruhoch prezývaná Biela pani, hrala v príbehu mladej dámy dôležitú úlohu. Ako bezdetná lipla na svojej neteri a od mladosti ju školila v ilegálnej práci.
Beatrix Čelková, rodená Pospíšilová, v blízkom kruhu prezývaná Trixi, sa narodila sa v roku 1925 v Bratislave. Po vzniku slovenskeho štátu sa manželstvo Pospíšilovcov rozpadlo a otec, ktorý inklinoval k sociálnej demokracii, odišiel spolu s dcérou do Prahy. Krátko na to nacistické Nemecko obsadilo Čechy a Moravu. Trixi bola v tom čase terciánka na gymnáziu a často ju navštevovala sestra jej otca – pani Hrubišková, ktora bývala v Bratislave. Táto vzdelaná kultivovaná dáma, významna členka občianskeho protifašistického odboja, v slovenských ilegálnych kruhoch prezývaná Biela pani, hrala v príbehu mladej dámy dôležitú úlohu. Ako bezdetná lipla na svojej neteri a od mladosti ju školila v ilegálnej práci.
Prvým špiónskym pôsobiskom mladučkej Trixi bol Barrandov. Tu sa zamestnala v centre kinematografie, kde sa zoznámila so známymi hercami ako Oldřich Nový ci Vlasta Burian. Dostala sa aj do priazne šéfa nacistického spravodajstva Heinza Klacka. Ten vytušil jej potenciál a lákal ju do spravodajských služieb nacistického Nemecka. Trixi jeho ponuku ale odmietla.
Po atentáte na Heydricha zatklo slečnu Pospíšilovú gestapo, ale vďaka charizme sa jej podarilo presvedčiť vyšetrovateľov o svojej nevine. Následne získala falošný pas a odcestovala na Slovensko, kde ju už čakala teta Hrubišková. V Bratislave nadviazala spoluprácu s občianskym odbojom univerzitného profesora Karla Kocha, ktorý viedol odbojársku skupinu s názvom Justicia. Trixi bola poverená úlohou získavať informácie v rafinérii Apollo, ktorá zásobovala najmä nemecké jednotky na východnom fronte.
Cez personalistu Vojtecha Hudeca sa zamestnala na technickom a finančnom oddelení. Vďaka svojej mladosti a kráse ju vedenie Apolky pozývalo na spoločenské stretnutia s renomovanými hosťami fabriky z Nemecka. Jej hlavnou úlohou však bolo odosielat informácie o produkcii rafinérie a fotografovať objekty. Na oddelení mala dokonalý prehľad o dodávkach a množstve spracovanej ropy. Mala šťastie, lebo jej perfektné výkazy a skvelá nemčina sa pozdávali aj ríšskej kontrole. Už po dvoch mesiacoch podávala špionážne správy o množstve ropy dovážanej z Rumunska, Maďarska ci Zistendorfu. Zistila, že najväčšie dodávky ropy prichádzali do Apolky po Dunaji v cisternových tankeroch. Svoje špionážne správy údajne odovzdávala Dr. Barbaričovi alebo prof. Kochovi (ktory mal krycie meno Potkan) na lekárskej fakulte Univerzity Komenského či v kníhkupectve Justicia.
Dôležitejšie správy a fotografie skladov odbojári exportovali pomocou firiem Dovus a Slovcukor cez Budapešť a Balkán do Turecka. V Istanbule ich prebrala spravodajská služba usmerňovaná Československou emigrantskou vládou v Londýne. Zásluhou týchto správ spojenci presne poznali polohu najdôležitejších objektov vo fabrike ako i cisternových tankerov s ropou smerujúcich do Apolky. Velenie amerického strategického letectva tak malo v máji 1944 na stole celú mapu Apolky a dalšie strategicke snimky.
Trixi vraj poznala dátum chystaného bombardovania rafinérie, napriek tomu prišla 16. júna 1944 do práce ako obvykle. Prečo tak riskovala, nik nevie. Ničivý kobercový nálet, ked spojenecké letectvo v troch vlnách bombardovania zrovnalo so zemou 80 percent fabriky, síce prežila, ale strašná udalosť ju zastihla psychicky nepripravenú. Bol to jej prvý kontakt so skutočnou vojnou. Videla roztrhané horiace telá kolegov – apolákov a tento obraz ju podľa slov jej synov prenasledoval až do smrti. Pozerala sa v úžase na skazu, ktorá zostala po bombardovani a vyčítala si, že je to jej vina a množstvo zabitých ľudí je dôsledkom jej špionážnej práce. Jej bolesť zavŕšila požiadavka, aby identifikovala mŕtvoly jej kolegov uložené vedľa seba na koľajových podvaloch.
Okrem Apolky sa bombám nevyhlo ani dunajské nábrežie, múzeum, plynáreň, elektráreň, pekáreň, kasárne, ale aj domy na Drevenej, Vysokej, Karadžičovej či Grösslingovej ulici. Silný zásah dostala budova ministerstva dopravy a verejných prác a Dunajské veľtrhy, bomby dopadli aj na druhý breh Dunaja na osadu Ovsište. Výsledkom bombardovania bolo 118 mŕtvych, 585 ťažko zranených a 711 nezvestných. V Apolke, kde dopadli aj trhavé a fosforové bomby a po nálete ešte dlho vybuchovali časované bomby, zaznamenali 74 mrtvých zamestnancov.
Po vojne sa Trixi stala poslankyňou Bratislavy, istý čas žila v Tatrách a neskôr sa vydala za právnika Čelku z Trenčina. Usadili sa v jeho rodnom meste. Po februári 1948 profesor Koch dostal v eštébáckej akcii Monako doživotie, niekoľko dalších ľudi z odbojárskej skupiny Justicia bolo popravených. Trixi pred väzením zachránila len skutočnosť, že bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Ďaľší život v socialistickom Československu nebol pre Čelkovcov ľahký. Znárodnili živnosť jej manžela a Trixi sa zamestnala ako zdravotná sestra na onkológii v trenčianskej nemocnici. Postihnutá celoživotnou traumou v roku 1997 tu aj umiera.
