Youngho Kang
Nikdy neštudoval fotografiu ani tanec, no napriek, či práve vďaka tomu dostal prezývku tancujúci fotograf. Nepamätá si vraj presne, kto to oslovenie použil prvý, no po čase sa mu začalo páčiť a napokon sa s ním stotožnil. Kórejský fotograf Youngho Kang patrí doma k najúspešnejším postavám komerčnej fotografie. K nám prišiel ukázať svoj sólový projekt 99 variácií. Chcel ním dať jasne najavo, že mu svet reklamy, módy a filmov nestačí.
Youngho Kang je vskutku zvláštna postava. Na prvý pohľad seriózny elegán, distingvovaný muž v čiernom obleku, čo urobil decentný portrét nedávno zvolenej kórejskej prezidentky. Čo chvíľa však vidno, ako mu nenápadne myká kútikmi úst, čo iba čakajú na príležitosť, v ktorej by mohli nechať vyznieť svojrázny humor ich majiteľa. Som plný kontrastov, priznáva Kang. A kým niektorí sa tieto protichodné stránky svojej osobnosti podľa neho snažia eliminovať, on ich chce naplno využiť vo svoj prospech. Kang študoval francúzsku literatúru a prvú fotku urobil, až keď mal 29 rokov. Hovorí, že k tomu dospel akosi prirodzene. Objavil som v sebe dar. A dnes som rád, že som fotografiu neštudoval, lebo moja fantázia nie je spútaná technickými parametrami. Rozpráva, ako minulý rok učil fotografovať slepé deti. Naučil sa vraj popri tom, že fotografia nemusí byť postavená iba na tom, ako človek vidí. Uvedomil som si, že fotograf môže využívať aj iné zmysly - napríklad sluch. Alebo môže reagovať na priamy dotyk a ísť za ním alebo za smerom vetra, intenzitou slnka - to je tiež spôsob, ako sa dá urobiť fotka, hovorí Kang.
Youngho Kang je vskutku zvláštna postava. Na prvý pohľad seriózny elegán, distingvovaný muž v čiernom obleku, čo urobil decentný portrét nedávno zvolenej kórejskej prezidentky. Čo chvíľa však vidno, ako mu nenápadne myká kútikmi úst, čo iba čakajú na príležitosť, v ktorej by mohli nechať vyznieť svojrázny humor ich majiteľa. Som plný kontrastov, priznáva Kang. A kým niektorí sa tieto protichodné stránky svojej osobnosti podľa neho snažia eliminovať, on ich chce naplno využiť vo svoj prospech. Kang študoval francúzsku literatúru a prvú fotku urobil, až keď mal 29 rokov. Hovorí, že k tomu dospel akosi prirodzene. Objavil som v sebe dar. A dnes som rád, že som fotografiu neštudoval, lebo moja fantázia nie je spútaná technickými parametrami. Rozpráva, ako minulý rok učil fotografovať slepé deti. Naučil sa vraj popri tom, že fotografia nemusí byť postavená iba na tom, ako človek vidí. Uvedomil som si, že fotograf môže využívať aj iné zmysly - napríklad sluch. Alebo môže reagovať na priamy dotyk a ísť za ním alebo za smerom vetra, intenzitou slnka - to je tiež spôsob, ako sa dá urobiť fotka, hovorí Kang.
Prezývka tancujúci fotograf však vznikla pre čosi iné. Pri fotografovaní si rád púšťa vážnu hudbu. Fotoaparát drží v jednej ruke a druhou akoby dirigoval. Vraví, že je to pre neho rovnako prirodzené gesto ako stláčať spúšť. Zároveň tým púšťa von svoje emócie a tak vraj dokáže oveľa jednoduchšie nadviazať kontakt so subjektom na druhej strane. Mnohí sa ho už pýtali, načo to všetko, či tie fotky nebudú zbytočne rozmazané. Odpovedá, že nebudú, že má dobrý aparát a navyše pre mňa je fotografovanie snahou o zachytenie pohybu, o zachytenie duše a tá nie je nehybná. Po rokoch vo svete reklamy si povedal, že mu parametre, ktoré nastavujú klienti, nestačia a urobil 99 variácií. Ide o sériu štylizovaných autoportrétov pred zrkadlom. Vedel som, že to musí byť niečo výrazné, že to musí byť silný obraz, ktorým ukážem, že chcem robiť aj na vlastných projektoch.
Z práce v reklame vedel, ako urobiť silný obraz, ktorý chytí diváka - s tým teda nemal problém. Postupne však zistil, že mu táto séria zmenila pohľad na mnoho vecí. Zistil som, čo na sebe nemám rád, a to mi akosi pomohlo lepšie porozumieť nedostatkom či osobným bariéram iných. A tiež som zmenil pohľad na fotku - napríklad, kedysi som sa povýšene pozeral na svadobných fotografov, dnes to tak nie je. Verím, že vo fotografii neexistujú hranice. Sú zbytočné. Jeho 99 variácií preto pôsobí ako jeho hľadanie vlastného ja uprostred všetkých tých podivných fantaskných kreatúr, ktoré na ňom vytvorili štylisti. Výsledok je trocha bizarný, groteskný, zábavný, ľahtikársky aj hodný začudovania. Načo toto všetko? Nie je to len ďalšia ukážka toho, čo všetko sa dá vytvoriť, ak máte dobré štúdio a šikovných asistentov? Možno áno, ale načo niekomu vyčítať, že chce zhmotňovať svoje fantázie. Navyše, ak ide o človeka, ktorý verí, že umenie spočíva v schopnosti vytvoriť čosi originálne.
(Jana Németh)
(Jana Németh)
Vzal som kľúč (fotoaparát), otvoril som dvere do tajnej chodby (zrkadla), prebudil som mýtické archetypy a vylákal ich von do sveta.
Pozrel som sa do zrkadla, odfotografoval som sa a vo fantázii som začal vytvárať nové obrázky. Inak povedané - zrkadlo sa stalo priestorom, kde som aj režisérom, aj hercom na javisku. Hľadiac do zrkadla, tancujúc, a zároveň fotografujúc sa, snívanie zrazu začalo pretvárať môj talent na mágiu, ktorá umožnila nekonečné premeny. Všetko, čo bolo dôležité v tomto bode, bol ich vzťah. Zachovanie súvislosti medzi mojím súčasným ja a zrkadlom, ktoré ma odráža. Potlačenie túžby po pozícii predmetu, vzdanie sa samého seba uprostred vzťahu. Napokon som začal s mojím tretím ja. Ja sa rozšírilo na ďalšie ja, čoraz početnejšie. A potom som šiel niekam, čo nazvem imaginárnou ríšou. Našiel som tam ďalších asi deväťdesiatdeväť ja. Deväťdesiatdeväť je teoretické číslo, ktoré ma označuje z celku 100 mínus jedna - moje súčasné ja.
Počas tohto procesu som zistil, že sa vo mne skrýva muž a žena v jednom tele. Mutant. Heroický ako bojovník, agresívny, subjektívny. Zbožné obrazy boli zatriedené do mužských obrazov, zatiaľ čo ľudské, mýtické, umelé, pasívne, inkluzívne, objektívne obrazy boli zaradené do ženských obrazov. Zvyšné snímky boli zatriedené medzi združené snímky - ani Boh, ani človek, sprostredkovateľský subjekt ako duch alebo víla. Ony koexistujú a sú vzájomne prepojené.
Doposiaľ zobrazované moje ja, fotografie, ktorých môže byť nespočetne veľa, udržiavajú vzťah pri pohľade na seba cez zrkadlo fotoaparátu, aj keď sa môžu zdať rozptýlené. Takýto vzťah prináša určitý poriadok a štruktúru. Preto nazývam svoju pracovnú metódu novým žánrom - obrazovým rozprávaním. Líši sa od rozprávania príbehov, a predsa zahŕňa rozprávanie príbehov v rovnakom čase. Verím, že obrazové rozprávanie môže siahať až za hranice rozprávania, ktoré je založené na jazykovej predstavivosti.
Obrazové rozprávanie je rovnaké, ako keď prezentujeme divákom nástroje na lepšiu predstavivosť, niečo blízke novému hudobnému nástroju namiesto už dokončenej hudby alebo príbehu. Preto žiadny fixný príbeh nemôže existovať bez obrazového rozprávania. To poskytuje príležitosť pre snívanie a otvára dvere do sveta fantázie. Z tohto dôvodu som sa rozhodol dať svojej práci názov Zmeny, čo je dôležitá vlastnosť obrazového príbehu. Po približne 99 obrazoch sa vyberiem späť cestou, ktorou som prišiel až do tohto bodu, a prehodnotím silu predstavivosti, význam obrazov a ich vzájomný vzťah.
(Youngho Kang)
Pozrel som sa do zrkadla, odfotografoval som sa a vo fantázii som začal vytvárať nové obrázky. Inak povedané - zrkadlo sa stalo priestorom, kde som aj režisérom, aj hercom na javisku. Hľadiac do zrkadla, tancujúc, a zároveň fotografujúc sa, snívanie zrazu začalo pretvárať môj talent na mágiu, ktorá umožnila nekonečné premeny. Všetko, čo bolo dôležité v tomto bode, bol ich vzťah. Zachovanie súvislosti medzi mojím súčasným ja a zrkadlom, ktoré ma odráža. Potlačenie túžby po pozícii predmetu, vzdanie sa samého seba uprostred vzťahu. Napokon som začal s mojím tretím ja. Ja sa rozšírilo na ďalšie ja, čoraz početnejšie. A potom som šiel niekam, čo nazvem imaginárnou ríšou. Našiel som tam ďalších asi deväťdesiatdeväť ja. Deväťdesiatdeväť je teoretické číslo, ktoré ma označuje z celku 100 mínus jedna - moje súčasné ja.
Počas tohto procesu som zistil, že sa vo mne skrýva muž a žena v jednom tele. Mutant. Heroický ako bojovník, agresívny, subjektívny. Zbožné obrazy boli zatriedené do mužských obrazov, zatiaľ čo ľudské, mýtické, umelé, pasívne, inkluzívne, objektívne obrazy boli zaradené do ženských obrazov. Zvyšné snímky boli zatriedené medzi združené snímky - ani Boh, ani človek, sprostredkovateľský subjekt ako duch alebo víla. Ony koexistujú a sú vzájomne prepojené.
Doposiaľ zobrazované moje ja, fotografie, ktorých môže byť nespočetne veľa, udržiavajú vzťah pri pohľade na seba cez zrkadlo fotoaparátu, aj keď sa môžu zdať rozptýlené. Takýto vzťah prináša určitý poriadok a štruktúru. Preto nazývam svoju pracovnú metódu novým žánrom - obrazovým rozprávaním. Líši sa od rozprávania príbehov, a predsa zahŕňa rozprávanie príbehov v rovnakom čase. Verím, že obrazové rozprávanie môže siahať až za hranice rozprávania, ktoré je založené na jazykovej predstavivosti.
Obrazové rozprávanie je rovnaké, ako keď prezentujeme divákom nástroje na lepšiu predstavivosť, niečo blízke novému hudobnému nástroju namiesto už dokončenej hudby alebo príbehu. Preto žiadny fixný príbeh nemôže existovať bez obrazového rozprávania. To poskytuje príležitosť pre snívanie a otvára dvere do sveta fantázie. Z tohto dôvodu som sa rozhodol dať svojej práci názov Zmeny, čo je dôležitá vlastnosť obrazového príbehu. Po približne 99 obrazoch sa vyberiem späť cestou, ktorou som prišiel až do tohto bodu, a prehodnotím silu predstavivosti, význam obrazov a ich vzájomný vzťah.
(Youngho Kang)
YOUNGHO KANG - 99 VARIÁCIÍ
Banská Bystrica / Stredoslovenská galéria - Bethlenov dom
Banská Bystrica / Stredoslovenská galéria - Bethlenov dom
6.2.2014/30.3.2014
